V tomto materiáli hovoríme o právach resp. slobodách dieťaťa, ale týka sa aj ostatných členov rodiny, vzťahov v škole a ľudských vzťahov vôbec. Je práve také dôležité rešpektovať aj slobodu a práva ostatných členov rodiny, manžela alebo manželky a vyhýbať sa násiliu a nátlaku, ako aj metódam manipulácie, používaným v reklame a politike.

Ak rešpektujeme slobody dieťaťa, posilní to ich sebaúctu, psychické zdravie a urobí ich odolnejšími voči manipulatívnym vplyvom prostredia.
Úcta k slobode a právam dieťaťa, členov rodiny má pre zdravú výchovu zásadnú dôležitosť, ale nesmie to byť bezbrehá sloboda. Tam, kde sloboda dieťaťa alebo člena rodiny ohrozuje druhých alebo závažné morálne hodnoty, treba povedať jasné nie. Možno si dieťa nedá povedať, možno adolescent urobí rozhodnutie, s ktorým nemožno súhlasiť, ale aj v tomto prípade treba o pravde vydať svedectvo.

Rešpektovanie práv dieťaťa, jeho slobody, patrí k málo frekventovaným témam vo výchove. Je to veľká škoda najmä z dôvodu, že máloktorá výchovná chyba tak zraňuje dieťa ako pocit krivdy a nerešpektovanie jeho slobody. K možným negatívnym dôsledkom patria: pocit menejcennosti, neistota, agresivita, prehnaná súťaživosť, utiahnutosť, depresia, pasivita atď. 
Budeme hovoriť o piatich právach dieťaťa alebo piatich oblastiach slobody. Podľa možnosti uvedieme príklady, ktoré uľahčia pochopenie témy a majú nezanedbateľnú motivačnú silu.
Téma o slobode vo výchove je náročná. Môže sa stať, milý rodič, že sa v niektorom bode poznáte a môže sa vás to nemilo dotknúť. Možno spontánna reakcia, ktorú vo vás vyvolá, bude myšlienka, že sa autor mýli, výchova bez autority je nemožná. To vás môže napadnúť, odporúčam však, aby ste mali odvahu k tej základnej a azda najdôležitejšej slobode: prijať seba takého, aký ste, ale zároveň si priznať, ak ste svojmu dieťaťu, svojej manželke / manželovi (nevedomky) ublížili a pokúsiť sa dať veci do poriadku. napríklad tým, že sa ospravedlním. Mimochodom je to najlepší prostriedok, ako naučím svoje dieťa ospravedlniť sa. Alebo/a rozhodnúť sa, že neurobíte dvakrát tú istú chybu.

O ktoré práva ide? 
1. Právo na ľudskú dôstojnosť
2. Právo na vlastný (sveto-)názor
3. Právo na rešpektovanie cítenia
4. Právo slobodne sa rozhodnúť; právo na vlastný vkus
5. Právo byť sám/a sebou a slobodne sa realizovať

1. Právo na ľudskú dôstojnosť
Často si ani neuvedomujeme, že niektoré spôsoby žartovania urážajú ľudskú dôstojnosť dieťaťa alebo manželského partnera. Niektorí ockovia si radi vtipkujú na účet svojho dieťaťa, alebo radi demonštrujú svoju fyzickú prevahu nad ním; oni sa výborne zabávajú a vôbec nespozorujú, že ich dieťa je z toho deprimované až zúfalé. 
Azda ešte horšie sú negatívne hodnotiace výroky, pripomínanie zlyhaní, chýb, neúspechov z minulosti sú dehonestujúce, zraňujú sebaúctu dieťaťa alebo manželky/manžela a upierajú mu šancu na vývoj k lepšiemu. Rodič je možno presvedčený, že týmto spôsobom umravňuje, vychováva svoje dieťa. V skutočnosti dosahuje pravý opak: takéto správanie doslova vsugeruje dieťaťu, že je nespoľahlivé, zlyháva, je bitkár a lajdák, a nikdy inakšie ani nebude.
Tu platí neúprosný psychologický zákon, overený experimentálne aj pedagogickou praxou: deti, a niekedy aj dospelí, sa stanú takými, za akých ich považujeme.
Ak dieťa raz prišlo domov s päťkou za zlú odpoveď, a mu to opakovane pripomíname, zraňujeme jeho sebaúctu; to isté platí, ak sa mu to zhodou okolností pošťastí (možno po mesiacoch) aj druhý krát a domáci "pedagóg" to komentuje: "Už zase...?)
Dovoľme dieťaťu, manželke, manželovi, aby sa zmenili; buďme presvedčení, že sú schopní vývoja, že sa môžu zmeniť, že ich potenciál rastu nie je vyčerpaný! To obľúbené "ty sa to nikdy nenaučíš" má ničivé účinky: likviduje chuť a odvahu rásť, z náhodilej chyby robí sytémovú chybu, nepomáha zmeniť sa, ale uzatvára "páchateľa" do jeho domnelej "hriešnosti".
Najhoršie sú negatívne zovšeobecňujúce súdy. Ak sa náš Miško pobije s kamarátom, samozrejme ho za to nepochválime. Ale nemôžeme mu povedať: Si bitkár, som tebou veľmi sklamaný. Môžem a niekedy aj musím vytknúť konkrétny priestupok, prípadne aj potrestať, ale nesmiem z neho vyvodiť zovšeobecňujúce súdy. Môžem ho volať na zodpovednosť, že včera neurobil úlohu z matematiky, ale nesmiem povedať, že kašle na matematiku, že si nerobí úlohy, ani vtedy, ak sa to zhodou okolností zopakuje. Pamätajme, je to psychologický zákon: deti sa spravidla stanú takými, za akých ich považujeme.

Apropos tresty: 1) pre malé dieťa je trestom aj to, že sa ocko na neho prísne pozrie; 2) keď som potrestal dieťa, tým je vec vybavená, prestane existovať, po treste nasleduje "výmaz" z registra trestov, je po búrke a slnko opäť svieti.

2. Právo na vlastný (sveto-)názor
Ani si neuvedomujeme, že nezriedka používame manipulačné metódy, aby naše deti, náš manžel / manželka mysleli to, čo si prajeme, aby mysleli. Ale toto predsa nepatrí k úlohám rodinnej výchovy! jej úlohou je naučiť deti samostatne uvažovať. To sa podarí, ak dovolíme, aby mohli vyjadriť svoje myšlienky bez strachu, že budú zahriaknutí, zosmiešnení, alebo pritlačení ku stene našou železnou logikou alebo prevahou našich skúseností alebo výrečnosti. Treba mať v úcte ich myšlienky, aj vtedy a práve vtedy, keď s nimi nesúhlasíme a vyjadríme nesúhlas.
Problémom je práve to, že nie sme si vedomí, že im de facto, neuvedomele, vnucujeme svoj názor. Preto by sme mali prijať pomoc tretej osoby, napríklad manželky, aby sme dokázali rozpoznať tendencie k násiliu vo svojej výchove. Môžeme ich o to priamo požiadať.
Ak nemáme v úcte toto právo, môže to mať vážne negatívne dôsledky. Dieťa alebo člen rodiny sa naučí, že sa nevypláca vysloviť svoje myšlienky, lebo si tým spôsobí zbytočné nepríjemnosti. Dieťa sa môže od nás odvrátiť, lebo stratilo dôveru. Alebo nadobudne dojem, že nie je schopné utvoriť si samostatný názor, stratí sebadôveru a v budúcnosti sa bude opierať o druhých. Ak je to "silná osobnosť", prejde do pravého opaku a naučí sa preválcovať druhých, možno aj svojich rodičov, prívalom expresívnych tvrdení. Najmä v prípade, že sme sa spýtali na jeho názor o niečom, máme prijať, že myslí to, čo povedal. Nemusíme bezpodmienečne prijať to, čo povedal, ale máme hovoriť o jeho názore s úctou, dobroprajne. Ak berieme vážne jeho myšlienky, aj druhý krát vyjadrí svoj názor; ak nie, prestane s nami komunikovať. V tomto prípade výsledkom našej brilantnej argumentácie je, že sa od nás začne izolovať
Rodič by mal v tejto súvislosti preskúmať svoje správanie. Akú máme úctu k spôsobu myslenia druhých, a ako znášame, ak niekto - možno náš najlepší priateľ - uvažuje iným spôsobom ako my?
Neuvedomelú manipuláciu, ktorú používame, ľahšie odhalíme, ak si zvážime typické spôsoby manipulatívneho vedenia rozhovoru: "Každý vie, že ..." "Ako môžeš mať také zastaralé názory ...?" "Veda dokázala, že..." Svoj názor neraz vyslovíme ako otázku, ale v skutočnosti sú to súdy, nie otázky. Takto formulované otázky bránia v rozhovore a v otvorenej komunikácii.
Bude užitočné sa porozprávať s manželkou, s blízkymi osobami, ako by bolo možné reagovať na názory, s ktorými sme nepočítali. Dôležité je dávať pozor, aby sme naše dieťa nezahanbili. Rozhovory s ním mu majú pomáhať k správnemu uvažovaniu, nie odnaučiť ho samostatne uvažovať a otvorene vyjadrovať svoj názor. Len tak môže urobiť pokroky v správnej argumentácii a uvažovaní, ak sa necíti nútené tváriť sa, že s nami súhlasí. Našou prvoradou starosťou nemá byť vyvrátiť jeho omyly, ale pomáhať mu otázkami priblížiť sa k pravde alebo aspoň pochopiť, ako to myslí a ako dospelo k názorom, ktoré nás možno prekvapili.
Otázka rešpektovania názorov dieťaťa sa stáva kritickou až dilemou, ak dieťa vyjadrí názor, ktorý je v príkrom rozpore s názormi rodičov na dôležité morálne alebo svetonázorové otázky. Ani v tomto prípade nemáme inú možnosť, ako spýtať sa, ako to myslí a prečo si to myslí. Možno je to len módne heslo, ktoré sa na neho nalepilo bez toho, že by si uvedomilo súvislosti a dôsledky. Samozrejme rodič môže a niekedy aj má povedať svoj názor a svoje dôvody, ale nemal by "sfúknuť" svoje dieťa a presadzovať svoju pravdu manipulatívne alebo ju vnucovať.

3. Právo na rešpektovanie cítenia
Ľudské práva sa týkajú aj citov. Je to náročnejšie na pochopenie a "strávenie" ako právo na rešpektovanie názorov, a to z viacerých dôvodov. City ešte stále sú zanedbanou oblasťou; city nemožno priamo ovládať ako ruky alebo nohy - navyše, zdedili sme alebo sme vytvorili počas nášho života veľa nesprávnych postojov, ktoré sú zdrojom ťažko kontrolovateľných citov. 
City, emócie sú hlbšie zakorenené a pôsobia na človeka hlbšie ako názory, a nedostatok rešpektovania citov druhého môže viac zraňovať ako neprijatie myšlienok. Každý človek je iný a tak aj jeho citový svet je iný. Človek cíti, čo cíti, a nie to, čo druhí chcú, aby cítil, alebo čo cítia druhí - alebo dokonca, čo by sám chcel. City nemožno ovplyvniť priamo, nemožno si rozkázať, aby som niečo cítil alebo prestal cítiť - a ešte menej možno rozkázať druhému, aby eliminoval nejaký cit (strachu, náklonnosti) alebo naopak, aby cítil napr. nadšenie z niečoho, čo ja oceňujem, ale jemu je ľahostajné.
V tejto stati ide o to, aby sme sa vzdali pokusov o (násilné) ovplyvňovanie citov našich detí. Inou otázkou je pomoc dieťaťu pri zvládnutí svojho citového sveta - o tom nižšie povieme niekoľko slov.
Uvedieme niekoľko príkladov typických spôsobov, typických zvratov, ktorými sa - možno neuvedomele - pokúšame ovplyvniť city našich detí:
"Ako je to možné, že teba neruší...!?" "Ako môžeš byť taký ľahostajný...?!" "Teba vôbec netrápi, že...?" "Prečo neľutuješ ... prečo sa netešíš ... atď." Ak naša dcéra, náš syn nás má rada / rád, takéto výroky a otázky môžu spôsobiť výčitky svedomia, že necíti to, čo by mala/mal cítiť (alebo cíti to, čo nemá), ale nemôže ju / ho naladiť na "správnu" citovú strunu.
Je možné, že sa naše dieťa oduševňuje pre niečo, čo toho nie je hodné, alebo čo je dokonca škodlivé. Alebo naopak, možno ho vôbec netrápi čosi, čo nie je v poriadku a čo by mu nemalo byť ľahostajné. Možno naša snaha, uviesť do jeho citového sveta harmóniu a istú racionalitu, je oprávnená. Ale naše neumelé pokusy o manipuláciu jeho citov problém nevyriešia! Svoje nežiadúce city môže zvládnuť len on sám! My mu môžeme len ponúknuť k tomu diskrétnu pomoc!
Tu sme už pri druhej otázke, ako pomáhať dieťaťu pri zvládnutí jeho citového sveta. Prvý krok je pomáhať uvedomiť si a pomenovať svoje city - veľa detí to nedokáže. Tu pomáha spýtať sa, čo cíti, a čo by chcel nám v tejto súvislosti povedať. Ak člen rodiny nie je schopný hovoriť o svojich citoch (možno sa bojí; možno je v rozpakoch; možno sa nevie správne vyjadriť...), v takomto prípade rodič môže (bez emócií a obviňovania) vyjadriť to, čo na dieťati vidí (alebo si myslí, že vidí). "Zdá sa mi, že si nejaký deprimovaný ... napätý ... nahnevaný... vyzeráš šťastný - je to tak? Chcel by si sa o tom porozprávať? Čo vyvoláva v tebe tento pocit?" 
Druhá vec, ktorá by mohla pomôcť, že jednoducho akceptovať pocit, ktorý člen rodiny vyjadruje. "Beriem na vedomie, že sa tešíš... si smutný... bojíš sa... atď. a akceptujem to." Ak ide o negatívne, nežiadúce city, vtedy môžeme ponúknuť rozhovor, ale ten by sa nemal zvrhnúť na polemiku o citoch dieťaťa, ani na presvedčovanie, aby cítil niečo iné!
Ovládanie citov nie je vôbec jednoduché, to dobre vieme dobre z vlastnej skúsenosti. Je to v podstate otázkou dozrievania a zrelosti: strachov, úzkostí a zbytočného rozčuľovania sa zbavíme, ak odpustíme sebe a druhým, osvojíme si "čnosť" tolerancie a naučíme sa žiť v harmónii so sebou, s ľuďmi a s Bohom. Zázračné, okamžite pôsobiace a zaručene účinné prostriedky alebo metódy ani v tejto oblasti neexistujú.
Návrh: Môžeme sa zastaviť a navrhnúť manželovi/manželke, prípadne väčším deťom, aby sme zostavili zoznam nežiadúcich citov. Potom sa dohodnime na tom, čo je ich spoločným menovateľom. 

4. Právo slobodne sa rozhodnúť; právo na vlastný vkus
Príbeh z každodenného života: Matka dá 18-ročnej dcére peniaze, aby si kúpila vetrovku. Konečne, už je dospelá, a až bude mať svoju domácnosť, bude sa musieť rozhodovať sama. Dcéra sa vráti celá nadšená zážitkom slobody a - podľa nej - vydareným nákupom, ale matka sa rozčúli: "Ako si mohla kúpiť niečo také nevkusné?!" Úprimne nechápe, prečo si dcéra vybrala také krikľavé farby a nemožný strih, a dcéra dvojnásobne nechápe, prečo sa mama rozčuľuje, keď predsa povedala, aby si vybrala sama! Ostáva zranená z matkinho hnevu a vníma celý príbeh ako hrubú nespravodlivosť: mama porušila pravidlo, ktoré sama stanovila.
Ak sme dieťaťu dali možnosť rozhodnutia, potom nemôžeme predpokladať, že sa rozhodne podľa našich očakávaní, ktoré koniec - koncom nepozná ani nemôže poznať. Ak sme jeho rozhodnutie neprijali a presviedčame ho, že sa dopustil chyby, potom sme ho podviedli! Cíti sa ukrivdený môže sa stať, že sa stiahne do pasivity a nebude sa angažovať pri spoločných udalostiach rodinného života. Na čo sa má namáhať, veď sa s ním aj tak neráta. 
Vývoj nového jednotlivca je proces, ktorý smeruje od stavu, keď všetky rozhodnutia týkajúce sa dieťaťa robí rodič, k stavu, keď dieťa dozrelo v dospelú osobu a rozhodnutia robí sám. Medzi týmito dvoma stavmi rodič postupne poskytuje čoraz väčší priestor pre samostatné rozhodovanie, jednak asistuje svojmu dieťaťu pri osvojení náročného umenia správne a s prehľadom sa rozhodovať. Je to náročný proces učenia, pri ktorom samozrejme dochádza k chybám, teda k nesprávnym rozhodnutiam. Rodič s tým musí počítať a - aj on sa učí - naučiť sa adekvátne reagovať. 
Ak rozhodnutie, ktoré dieťa má urobiť, je dôležité, potom mu vopred poskytneme všetky potrebné informácie, aby sa vedel správne rozhodnúť, a pohovorme si s ním o dôsledkoch rozhodnutia! Ak sa - vedomý si týchto informácií - rozhodne (a nejde o morálne zlyhanie pri rozhodnutí), treba to prijať. Ak však máme pochybnosti, či je schopný rozumne a triezvo rozhodnúť, potom mu nedajme túto možnosť!
Bolo by vážnou chybou, keby sme sa tvárili ako veľkí demokrati, ale by sme používali manipulatívne techniky na ovplyvnenie "slobodného" rozhodnutia. Tieto techniky si hravo osvojíme, stačí si všímať reklamu, ktorá vám ponúka módne šaty, ktoré z vás urobia jedinečnú a neopakovateľnú osobnosť. Alebo politickú stranu, ktorá vám zaručí dokonalú slobodu, ak svojím hlasom a podporou mu dáte nad vaším majetkom a životom plnú moc.
Podobné manipulatívne metódy sa na nás nalepia ani nevieme ako. Potom sa stane, že dcére, ktorá si v obchode vyberá topánky, poviete: "Ale Anka, prečo také staromódne!" Alebo manželkin kabát, ktorý veľmi rada nosí, určíte pre bezdomovcov, pretože sa vám nezdá dosť elegantná a vy ako muž vo vedúcom postavení potrebujete reprezentačnú manželku.
Príklady, ktoré sme uviedli, súvisia so vkusom. Možno sa Vám nepozdáva, ako sa vaša dcéra, váš syn oblieka, aké plakáty a suveníry má vo svojej izbe, aká hudba alebo ktoré výtvarné diela sa jej/mu páčia. Ale rozhodne by ste sa nemali o jej/jeho vkuse vyjadrovať dehonestujúcim, zosmiešňujúcim spôsobom, lebo neprijať jej vkus tak trochu znamená neprijať ani ju alebo jeho. Samozrejme vy ako dospelý muž a otec, ako dospelá žena a matka máte nárok na vlastný vkus, ktorý sa nemusí zhodovať s estetickým cítením vašej dcéry alebo syna. Môžete mu to aj povedať, nie však ako záväznú normu, ale ako jednoduché konštatovanie, podobné konštatovaniu, že vy máte hnedé vlasy a vaša dcéra je blondínka.

5. Právo byť sám sebou a slobodne sa realizovať
Treba si uvedomiť, že moje, naše dieťa je neopakovateľný, jedinečný originál, nie viac - menej vydarenou kópiou svojich rodičov, alebo susedových detí, ktorí sú milé, nadané, usilovné a poslúchajú na slovo. Vaše dieťa má právo byť iné ako druhí - konečne, vy ste jeho "autorom" a máte neodškriepiteľný podiel na tom, že je také, aké je. Je krivdou prirovnať ho k iným, ktorí sú lepší, vľúdnejši, majú lepšie školské výsledky ako on / ona! Takéto porovnávanie znižuje v ňom / v nej sebaúctu a vzbudzuje dojem, že máme radi Miška alebo Katku, a jeho/ju maximálne ak tolerujeme.
Cieľom výchovy je, aby každý člen rodiny mohol objaviť vlastnú osobnosť, svoje pôvodné Ja (ku ktorému patria určité vlohy a sklony, určitá povaha) a stal sa tým, čím je. Má byť sám sebou - čo neznamená, že sa nemá pracovať na sebe -, nie pokúsiť sa stať sa niekym iným! Je zásadnou chybou dávať svojmu dieťaťu za vzor spolužiaka, bratranca či sesternicu, ktorí majú lepšie školské výsledky, sú poriadnejší, zdvorilejší. Ale nemenšou chybou je dávať za vzor manželovi švagra, ktorý viac zarába, alebo manželke našu mamu, ktorá lepšie varí a má v byte lepší poriadok.

Táto oblasť sa dotýka aj budúcnosti detí, otázky, čím by chceli byť a k čomu majú nadanie. Často by sme chceli, aby nás deti sledovali aj v životnej dráhe. Môže sa nás bolestne dotknúť, ak sa deti rozhodnú inak, volia si iné povolanie, inú školu, iný životný plán ako my.
Je veľmi nebezpečné, ak rodič chce realizovať svoje nesplnené sny vo svojich deťoch, a nie vždy skončí dobre, ak rodič trochu nátlakom, trochu láskou k svojmu povolaniu navedie svoje dieťa, aby si zvolil povolanie otca, hoci ho srdce ťahá k niečomu inému. Pravda, ľudský život je plný prekvapení a niekedy môže dôjsť k zaujímavým paradoxom. Pán profesor X., lekár, veľmi túžil potom, aby jeho deti - mal syna a dcéru - zvolili lekárske povolanie. U jeho dcéry to šlo hladko, ale jeho syn chcel študovať matematiku, ale nakoniec poslúchol otca a vyštudoval medicínu. Ako lekár však nikdy nepôsobil, našiel si zamestnanie vo výskume a pritom diaľkove vyštudoval matematiku. Ako matematik s dôkladnými znalosťami medicíny urobil vo výskume krásnu kariéru.
Stáva sa, že úsilie rodičov je úspešné, dieťa proti svojmu pôvodnému plánu si dá povedať a pri voľbe štúdia a povolania poslúchne rodičov. Neskončí sa to vždy tragicky, ako to ukazuje uvedený príklad, ale výsledkom takého "úspechu" môže byť aj frustrácia v povolaní, narušené vzťahy (možno vám syn neodpusti, že ste ho pri voľbe profesie zmanipulovali) a nenaplnený, alebo dokonca pokazený život.

Je to paradox, ale v niektorých "hlboko" veriacich rodinách rodičia reagujú ako na pohromu, ak syn prejaví túžbu stať sa kňazom alebo dcéra sa zdôverí s úmyslom vstúpiť do rehole. Nemáme právo brániť deťom vydať sa na cestu, ktorá sa im javí ako naplnenie najhlbších ašpirácií, ako poslanie. Pravda, to sa môže stať aj v rodine, ktorá je nábožensky neutrálna alebo dokonca výslovne areligiózna. Nemám naporúdzi čerstvé príbehy, ale poznám rodinný príbeh istého člena ÚV KSS. Otec bol zanietený stranník, doma svojim štyrom deťom robieval politické školenie; keď sa dozvedel, že jedna z jeho dcér sa stala členkou malej protestantskej cirkvi a chce sa vydať za spoluveriaceho, údajne ju pištoľou v ruke naháňal po byte. Druhá dcéra sa vydala za "bigotného" katolíka a synovia - tí pre zmenu emigrovali do Ameriky.
Zdravým postojom k tejto otázke je: dieťa má právo na svoj život; zodpovednosťou nás rodičov ako vychovávateľov je, aby sme pripravili dieťa na život - nech je čestné, pevné, spravodlivé, spoľahlivé, nech sa nevyhýba zodpovednosti. To ostatné je už vecou jeho rozhodnutí. Podporujme ho v tom, aby jeho rozhodnutiami sa neoslabili rodiné vzťahy. Podporujme ho, v čom len môžeme a naznačme mu, že dvere sú pred ním vždy otvorené. Keby sa niekedy mylne rozhodol, nech má možnosť obrátiť sa na nás, vo vedomí, že bude prijatý s láskou!

ZÁVER
Úcta k právam dieťaťa, k jeho slobode je vo výchove veľmi dôležitá. Ide o práva a slobody, ktoré úzko súvisia s ľudskou dôstojnosťou a nie sú nejakým vymysleným právom alebo módnym trendom. Keby sme nerešpektovali základné slobody v živote našej rodiny a v jej smerovaní, mohlo by sa stať, že z nášho dieťaťa vychovámae nezrelého, infantilného človeka. Alebo naopak, mohli by sme prinútiť mladého človeka, aby sa vzbúril - so všetkými negatívnymi dôsledkami na náš vzťah a na jeho osobnostný vývoj. Ak to nechceme, potom sa treba riadiť uvedenými skutočnosťami. Náš rodinný život bude zdravý a harmonický.
Mgr. Ladislav Lencz

Stručné predstavenie


V septembri 1997 bolo založené občianske združenie Slovenská spoločnosť pre rodinu a zodpovedné rodičovstvo, registráciou na MV SR podľa zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov. Je iniciatívnou skupinou odborníkov rôznych vedných disciplín: pedagógov, psychológov, právnikov, demografov, sociológov, teológov, ekonómov a lekárov, ktoré súvisia s životom rodiny, a viac ako 20 asociovaných organizácií, ktoré pracujú pre rodiny. Všetkým nám záleží na spokojnom a pre deti podnetnom rodinnom prostredí na Slovensku.