Vážení rodičia, mamička a otec

už ste zakúsili, že vychovávať z celkom maličkého bábätka zdravého, pokojného, múdreho, dobroprajného človeka je neľahká úloha. Ale pretože výchova vyžaduje predovšetkým lásku a pochopenie pre dieťa, je súčasne aj ľahká. Veď v každom z nás je skrytá schopnosť a potreba rozdávať lásku. Je to teda šanca nielen pre osobnostnú formáciu dieťaťa, detí, ale aj pre ľudské dozrievanie nás dospelých.

Je pravda, že kultúrne prostredie, v ktorom vychovávate svoje deti, je stále náročnejšie na výzvy a ponuky pre deti, ktoré nie sú vždy na prospech ich zdravého osobnostného rozvoja. Logickou odpoveďou nás rodičov je, že hľadáme spojencov, spájame sily na prekonávanie ťažkostí, ktoré môžu vzniknúť pri výchove, vzdelávame sa. Odborníci a odborníčky, pedagógovia, psychológovia, teológovia a sociológovia, Vám ponúkajú stručnú príručku pre zorientovanie sa v umení výchovy v rodine.



I. Hlavné výchovné princípy a pravidlá

  • Vychovávať je súčasne i ľahké i ťažké. Ĺahké preto, že deti napodobňujú správanie rodičov. Ťažké preto, že deti vo všetkom (!) napodobňujú svojich rodičov, aj to, čo rodičia na sebe nemajú radi. Dieťa nevychovávajú iba slová a pre dieťa viditeľné činy dospelých, ale všetko, čo sa každodenne odohráva v rodine, v domácnosti. Je to spoločný a vzájomný proces. Aj deti vychovávajú svojich rodičov. Ako rastie ich láska k dieťaťu a ich akceptovanie dieťaťa také, aké je, rastie aj akceptácia rodičov takých , akí sú , zo strany dieťaťa.

  • Dieťa potrebuje cítiť a zakúšať dve veci:

- Rodičia ma majú radi a prijímajú ma takého/ takú, aký /aká som.

- V konkrétnych veciach existujú hranice, o ktorých sa nedá vyjednávať.

Ak tieto dve veci si dieťa osvojilo a prežíva ich, potom drobné výchovné chyby sú iba drobné škrabance. Rodičia si musia spoločne určiť, čo oni považujú za dôležité.



  • Láska k dieťaťu neznamená, že mu odstránime z cesty všetky ťažkosti, ale že láskavo sprevádzame všetky jeho pokusy ovládnuť jeho (detský) svet. To posiľuje dôveru vo vlastné sily tak u dieťaťa, ako aj u rodičov.

  • Život – to sú stretnutia a zdieľanie toho, čo prežívame, vzájomnou komunikáciou. Deti rozvíjajú svoje schopnosti tou mierou, nakoľko môžu mať účasť na svete dospelých. To znamená, že my dospelí ich priania, potreby a nápady musíme brať tak vážne ako svoje vlastné.

  • Väčšina námahy rodičov, aby naučili svoje deti dobrým spôsobom, stroskotáva na tom, že deti majú prirodzenú potrebu napodobňovať rodičov vo všetkom, čo ich vidia robiť“. Bertrand Russell (LR 5/II)

  • Naše dieťa prijíma svet okolo všetkými zmyslami a prispôsobuje si ho. S ním novo objavovať svet, to je obrovský dar pre nás rodičov a šanca, získať si kus tejto detskej schopnosti prijímať všetko s radosťou a dychtivosťou“ (LR 5/II)

  • Deti sú našim bohatstvom a radosťou, ale nepatria nám. Sú nám darované, zverené do opatery. A jedného dňa ich prepustíme do ich samostatného života.

  • Spokojnosť a pekný vzťah medzi rodičmi je pre dieťa podstatnou podmienkou rozvoja. Vníma ho veľmi citlivo.

  • Vzájomnými rozhovormi s dieťaťom sa dá veľa vyriešiť. Občas možno dobre padne pomoc babičky alebo iných príbuzných.

  • Ak uplatníme všetky múdre výchovné rady, je to optimálna výchova? Neplatí to celkom. Každé dieťa je totiž iné. Preto rodičia musia u každého dieťaťa hľadať, čo je pre neho potrebné. Pri výchove sa každodenne dopúšťame veľa chýb. Oveľa dôležitejšie ako vyvarovať sa každej možnej výchovnej chyby, je základný vzťah lásky a vzájomného prijatia medzi rodičmi a dieťaťom.

  • Dieťa je hosť, ktorý sa pýta rodičov na cestu – na cestu životom a na cieľ. Potom, svojim časom, hosť opustí spoločenstvo rodičov. Krstom, zapojením do širšieho spoločenstva, môžu rodičia dieťaťu poskytnúť orientáciu a cieľ života.

  • Podľa Sokrata je vychovávateľské a učiteľské umenie umením (remeslom) pôrodnej asistentky, alebo remeslom záhradníka.



Obidva obrazy vychádzajú zo skutočnosti, že v každom dieťati je už potenciálne prítomná budúca charakterná, slobodná, tvorivá a dobroprajná osobnosť, ktorú z neho chceme vychovať. Rozvoj charakteru je autonómny proces riadený znútra. Procesy, ktoré vytvárajú charakter, môžeme ovplyvniť len nepriamo, najmä vytváraním vhodného prostredia a vhodných podmienok.

Vychovávateľ má poznať zákonitosti tohoto procesu a vytvárať vhodné podmienky v smere cieľa výchovy. (Lencz, Ladislav: Pedagogika etickej výchovy, Metodické centrum Bratislava, Tomašikova, 1993)



II. Hlavné rozvojové úlohy jednotlivých období veku dieťaťa

(podľa systematickej výchovnej príručky pre rodičov LISTY RODIČOM – o tebe a o nás (ďalej LR), vydala Slovenská spoločnosť pre rodinu a zodpovedné rodičovstvo v roku 2000 (príručky 1. – 3.) a 2001 (príručky 4.-6.), ktoré zahŕňajú obdobie života dieťaťa do troch rokov (1.-3.) a od 4 rokov do 9 rokov ( 4.-9.)



1. Hlavné rozvojové úlohy prvého roka života dieťaťa

Dieťa potrebuje pre každú vývojovú fázu podporu prostredníctvom určitých „kľúčových podnetov“. Ak tie rozhodujúce podnety v patričnú dobu chýbajú, dieťa so svojimi rozvojovými možnosťami zaostane. Ak napr. dieťaťu chýba zrakový kontakt s blízkymi osobami, nerozvinie sa záujem dieťaťa o jeho sociálne okolie a jeho vzťah k prostrediu

Podmienkou, aby dieťa rozvinulo svoje danosti a možnosti je, aby ho rodičia prijali také, aké je.

Po prvom polroku dieťa si postupne uvedomuje osoby, ktoré sú najčastejšie v jeho blízkosti a postupne si ku nim vytvára vzťah. Ich blízkosť mu dáva zažiť základnú dôveru a istotu. Cíti sa prijaté a milované. Začína už rozlišovať medzi dôverne známymi a menej známymi osobami. Istotu a bezpečie prežíva iba s dôverne známymi. Táto výlučnosť je azda pre rodičov niekedy náročná, avšak dieťa prežíva vo svojom vývoji toľko nového, že pre rodičov je veľmi krásne byť pritom.

Dieťa rodičov vo všetkom napodobňuje a tak si osvojuje budúce zručnosti a schopnosti, hoci ich ešte nechápe: od pohybovej šikovnosti, zručnosti rúk k schopnosti prejaviť cit a vďačnosť k ľuďom a úctu k Bohu, ktorého vníma cez prejavy viery rodičov.

Preto, rodičia, žite pred ním pravdivo a robte veľa vecí spolu s ním.



Keď sa dieťa v období od 6.- 8. mesiaca pohybuje štvornožky, dozadu a dopredu a objavuje priestor a predmety v ňom umiestnené, je to dôležitý krok k jeho samostatnosti a pohybovej zdatnosti - za predpokladu, že rodičia dokážu predvídať a odstrániť možné nebezpečenstvá: zaistia elektrické zásuvky, predvídajú možnosť pádu vecí zo stola s obrusom a pod. Čím má dieťa viac priestoru pre svoj bezpečný pohyb, tým lepšie. Jeho túžba poznávať, skúmať svoje prostredie je nenásytná. S prvými krôčikmi dostáva nové možnosti vidieť a zakúšať svet zhora v poslednom štvrťroku l. roka.



Čo dokážu rúčky do konca l. roka: zbierať aj drobné veci s pomocou palca a ukazováka, dokáže si pridržať pohár pri pití, napodobňuje pohyby dospelých, má veľkú radosť z hry na skrývačku a pod.

Možnosť pohybu mu poskytuje radostnú sebadôveru, chuť konať podľa vlastnej vôle, aj proti vôli rodičov, začína sa správať ako samostatná osoba. Ako rastú výkony dieťatka, rastie jeho samostatnosť. Ale nedajte sa znepokojiť, keď porovnávate, čo dokážu a už vedia iné deti. Úlohou rodičov je pochváliť dieťa za to, čo už dokáže, povzbudiť, ale aj určiť hranice jeho túžbam všetko si vyskúšať. Dovoľte vášmu dieťaťu mať vlastné, osobné tempo rozvoja. Straťte chuť súťažiť o výkonnosť vášho dieťaťa. Posilňujte dôveru dieťaťa vo svoje vlastné sily a poskytujte mu podnety pre ich ďalší rast.



Ako rozvíjať reč dieťaťa: Od počiatku života sa mu prihovárať pokojným hlasom. Okolo 10. mesiaca začína dieťa rozumieť niektorým, často opakovaným slovám a očami hľadá osoby, predmety a obrázky, ktoré mu pomenúvame. Veľmi skoro rozumie slovu „nie“ a vníma, čo mu hovoríme o tom, čo pre neho a s ním robíme. Hovoríme pomaly a zreteľne, robíme prestávky, aby dieťa malo možnosť povedať to svoje. Nepoužívame výrazy detskej reči /hajať, ale spať/. Dieťaťu odpovedáme na každú otázku a pozeráme sa mu pritom do očí. Neopravujme chyby dieťatka vo vyjadrovaní, ale my používajme tie správne výrazy. Nenútime opakovať dieťa rôzne slová po nás ako v školskom cvičení. Ak vám dieťa povie mám ťa „tááák“ rád/rada, nie sú to iba slová, dieťa do svojich slov vkladá celú svoju bytosť.

Pre dieťa je prínosom pre jeho budúcnosť, keď má možnosť vnímať, že jeho rodičia majú radostnú vieru v Boha, istotu jeho lásky, ochrany a pomoci. Prvými znakmi, ktorými to rodičia odovzdávajú svojím deťom je postoj vďačnosti za jedlo /pri spoločnom stolovaní/, za pekné zážitky dňa, dôvera v bolestných chvíľach, rodinný znak kríža na čielko s prianím pred spaním a ráno. Dieťa týmto znakom a slovám Božej ochrany a požehnania ešte nerozumie, avšak veľmi dobre vníma atmosféru úcty, vďačnosti, dôvery a radosti. K týmto zážitkom sa postupne pridávajú poznatky o Bohu a osobné zážitky s ním.



2. Hlavné rozvojové úlohy druhého roku života dieťaťa

V druhom roku života je okrem rozvoja reči hlavnou úlohou poznávanie sveta a ľudí okolo. Jeho objaviteľská vášeň mu nedá pokoja a všetko by chcelo rukami vyskúšať a najmä všetko robiť samo. Je to priestor pre rozvoj slobody a pre poznanie. Preto kombinujeme tieto postupy: čo je veľmi ohrozené, odstránime z dosahu dieťaťa, vysvetlíme mu funkciu a účinky toho, čo sa odstrániť nedá (ostré nože, oheň, plyn, voda) tak, že mu ich rozumným spôsobom ukážeme. Najmä nenecháme dieťa samotné v izbe, kde sú pre neho riziká. Prítomnosť rodičov, dospelých pri objavovaní sveta dáva dieťaťu pocit životnej istoty. V rámci objavovania sveta dieťa veľmi potrebuje rukami vnímať rôznosť materiálov (piesok, vodu, cesto, plastelínu), umožníme mu to. Keď skúša „spracúvať“ aj jedlo, nemajme mu to za zlé.



Rodičia s postihnutým dieťaťom nie sú sami:

Keď sa rodičom narodí dieťatko s telesným, zmyslovým alebo iným postihnutím, v druhom roku je to viac viditeľné. Bolesť a bezmocnosť rodičia spoločne postupne premenia na prijatie dieťaťa také, aké je. Odborníci poradia, aké opatrenia a priestor je potrebné urobiť pre rozvoj nenarušených rozvojových schopností dieťaťa. Najdôležitejšie je, aby sme dieťa naučili sa usmievať, byť šťastné, vedieť milovať. V svojpomocnom spoločenstve rodičov, ktorí majú podobne narušené dieťa, nájdu rodičia oporu a bohaté skúsenosti. Štát poskytuje rodinám s postihnutým dieťaťom sociálnu pomoc.



Naučiť dieťa rozlíšiť a oddeliť fantáziu a skutočnosť:

Dieťa okolo 2 rokov má svojský svet: neživé veci v jeho fantázii sú akoby živé, nepozná súvislosti rôznych udalostí ako dospelí a tak si ich spája po svojom. Obrazy, skutočnosti, sny, fantáziu a skutočné nebezpečenstvá, dieťa nedokáže vždy rozlíšiť. To sa prejaví niekedy v nočných strachoch alebo pri prebúdzaní z denného spánku. Pokojný a chápavý postoj rodičov vráti dieťaťu istotu a objatím a privinutím ho poteší a upokojí. Ostatné vyriešia rozhovory rodičov s dieťaťom, trpezlivé odpovede na jeho „prečo? a kam?“



Rozvoj pohybových zručností:

Z bojka sa môže stať odvážne dieťa alebo z priveľmi odvážneho opatrné – to vo veľkej miere závisí od správania rodičov voči dieťaťu pri jeho objavovaní vlastných pohybových schopností. Len pozor, aby sa rodičovské „nie“ k pokusom dieťaťa na šmyklavke alebo vyliezačke neopakovali príliš často, aby malý objaviteľ/ka nestratil/a odvahu. Kde sa to len dá, poskytnite mu, rodičia, veľa slobody pohybu v bezpečnom prostredí a možností vyskúšať si vlastnú silu, možnosť experimentovať so svojou pohybovou zručnosťou, možnosť vyjašiť sa vo vašej prítomnosti. Úspech veľmi posilní jeho sebadôveru.



Spev v rodine:

Detské rytmické piesne pomáhajú dieťaťu vyjadriť, s použitím málo slov, radosť, vďačnosť, šťastie alebo smútok. Spev rozvíja v ňom bohatstvo citov a zbližuje celú rodinu navzájom. Patrí k deťom ako vták k letu. Chuť dieťaťa spievať ocenia rodičia najmä na dlhých cestách autom, je liekom proti nude a únave z cesty.

Úspechy dieťatka na nočníku:

Táto schopnosť dieťaťa je často predmetom porovnávania s druhými deťmi v rodičovskej prestížnej súťaži a preto aj stresu. Avšak platí: či už dieťa absolvovalo veľa cvičných (neúspešných) sedení na nočníku alebo nie, raz to príde od neho, že bude chcieť byť suché. Celkom samé od seba. Chce to veľa trpezlivosti, ako všetky kroky dieťatka ku samostatnosti. Ak sa ešte kde-tu niekedy podarí, že dieťa – najmä pri náročnejších situáciách v rodine (hádka rodičov, odchod matky do zamestnania, atď) - „naloží“ do nohavičiek, nie je to dôvod k obavám alebo k hrešeniu dieťaťa.



3. Rozvojové úlohy tretieho roku života dieťaťa

Ďalší rozvoj reči

Začiatkom tretieho roka dieťa spája slová do jednotlivých viet, začína používať slovo ja. Používanie gramatických pravidiel rozvíja v priebehu tretieho roka. Každé dieťa rozvíja reč svojím spôsobom. Ale veľmi závisí od jeho poznávania sveta vôkol. Pre rozvoj slovnej zásoby je dobré mu klásť otázky: „čo je to“ nad obrázkovými knihami. Opravy správnej výslovnosti dieťa nezvykne veľmi využívať. Lepšie, ak rodič zopakuje správne znenie. Keď si rodičia s dieťaťom veľa rozprávajú, je to akoby kúpeľ v slovách a ostatné zvládne už dieťa samo. Sem patrí aj snaha rodičov naučiť dieťa popri reči prostredia v materinskom jazyku aj inému jazyku. Je to veľmi užitočné, najmä pre deti cudzincov, je v tom kus domova, ak jeden z rodičov k dieťaťu dôsledne hovorí svojím materinským jazykom.



Očakávanie a príchod súrodenca:

Očakávanie súrodenca je pre dieťa veľmi radostná udalosť. Jeho fantázia mu možní vnímať čakaného súrodenca v jeho „domčeku“, bozkávať ho v mamičkinom brušku, pozorovať ako rastie, pýtať sa, ako sa tam dostalo a ako mu lekár pomôže von. Láskavé odpovede bez zbytočných podrobností ho uspokoja, jeho láska k matke je ešte väčšia. Horlivo sa podieľa na prípravách na príchod „bábätka“, na vymýšľaní jeho mena.

Príchod súrodenca musí byť spojený so zážitkom, že je rovnako milované, že má dôležité miesto v rodine.

Napriek tomu dieťa prenáša občas záchvaty žiarlivosti, čo je celkom prirodzená reakcia. Prejavuje sa napr. v odmietaní kojenca, niekedy aj pokusmi ublížiť mu, v návrate do plienok v noci, v rôznych „kúskoch“ počas kojenia.



Proti žiarlivosti prvorodeného dieťaťa neexistuje všeobecne platný a spoľahlivý recept. Dieťa však potrebuje poznať hranice v správaní voči “bábätku“ a veľké trpezlivé pochopenie pre princa zbaveného trónu. Okrem spoločného prežívania prípravy na príchod súrodenca a pozorného prejavovania lásky k prvorodenému od rodičov, starých rodičov a hostí v rodine môžu pomôcť fotografie z jeho ranného detstva, zapojiť ho do starostlivosti o „bábätko“, podporovať a oceňovať všetky prejavy jeho samostatnosti, občas podniknúť niečo iba s ním, pokiaľ druhý rodič je s bábätkom a pod. Vedomie, že pre dieťa bude bábätko čoskoro partnerom do hry a bude rozvíjať jeho schopnosti sociálnej komunikácie, dodá rodičom silu zvládať útoky jeho žiarlivosti.



III. Vybrané problémové výchovné situácie a ich riešenie

Vedecké štúdie hovoria: matky a otcovia dokážu reagovať veľmi jemne na signály od ich dieťaťa a robia to, čo ich dieťa potrebuje. Rodičia sa môžu stále viac spoľahnúť na vlastný cit za predpokladu, že dieťa s láskou pozorujú, sústredia sa na neho v snahe mu stále lepšie rozumieť a tým získavajú väčšiu istotu.



Kojenci potrebujú veľmi veľa telesnej blízkosti, nežnosti a kontaktov od matky aj od otca. To dostáva v optimálnej miere dieťa pri kojení. Dieťa celou bytosťou prežíva, že sa môže spoľahnúť na lásku svojich rodičov. Tak vzniká základná dôvera, ktorá je základom pre všetky budúce vzťahy dieťaťa, vrátane vzťahu k Bohu. Dieťa nikdy neplače bez príčiny. Ak môže dýchať nosom, je sýte, suché, nič ho netlačí, možno potrebuje práve telesný dotyk



Plné nasadenie matky pre dieťa v prvých mesiacoch , nedostatok spánku, únava sú skúškou a výzvou pre vzájomný vzťah partnerov, pre pochopenie a prijatie nových úloh matky a otca, pre vzájomnú spoluprácu ženy a muža. Je potrebné o všetkých vznikajúcich problémoch a o ich odlišnom prežívaní spolu hovoriť a intenzívnejšie prežívať vzájomný vzťah manželov.



Zhruba v druhom polroku života dieťaťa sa vytvára vzťah k dôverne známym osobám a cudzích sa začína báť. Nenúťte vtedy dieťa, aby sa nechalo vziať na ruky vašimi priateľmi, ktorých ono nepozná. Nikdy, ani v spánku, nenechajte dieťa samé doma! Ak by muselo ísť do nemocnice, vybavte si dovolenie, aby matka mohla byť v nemocnici s ním .



Po skončení materskej dovolenky hľadáte opateru pre dieťa, lebo ste sa spoločne dohodli, že matka musí alebo chce nastúpiť do práce. Máte možnosť využiť rodičovskú dovolenku do troch rokov veku dieťaťa s rodičovským príspevkom. Alebo dáte dieťa do materskej školy. - Dôležité je, aby dieťa malo pri sebe osoby, ktorým dôveruje a aby ste mu poskytli čas niekoľkých týždňov, aby si na nové osoby dokázalo privyknúť

Oslavy narodenín?

Je iste pekné využiť ich na stretnutie s príbuznými a s priateľmi, čo nemusí byť lacné a môže roztáčať súťaž v darčekoch a menu. Ale to hlavné je a malo by byť, aby nápady boli chuti oslávenca – či už jednoročného alebo desaťročného. Čo jemu robí radosť a prináša zábavu.



Televízia a dieťa

Maličké 1-2 ročné dieťa fascinujú farebné obrazy a zvuk, ale nestačí porozumieť z toho ničomu. Rýchly pohyb, striedanie obrazov, dramatická hudba a rôzne silné zvuky vyvolávajú u malého diváka silné pocity strachu. Nie je to zábava, ale záťaž na jeho schopnosť chápať obrazy.

Keď nám deti idú veľmi na nervy:

Niekedy sa nahromadí toľko tvorivých detských nápadov, uplatnených v byte (od pomaľovanej steny po vodu na koberci), že sa to zdá byť niekedy rodičom nad ich sily, aby to prijali v pokoji. Keď rodič cíti, ako v ňom rastie hnev a agresivita voči malému previnilcovi, mal by okamžite odísť z priestoru, kde je dieťa a hľadať spôsob, ako hnev odreagovať: vyžalovať sa do telefónu niekomu, ísť si zabehať (ak má dieťa s kým ostať), buchnúť dverami a pod. Dôležité je neodreagúvať sa na dieťati!

Možno spoločná prechádzka urobí dobre aj dieťaťu, aby sa mohlo vonku lepšie vyjašiť ako v byte, aj otcovi alebo mame. Možno je potrebné niečo v byte premeniť, aby nedochádzalo k podobným „tvorivým nápadom“ zo strany dieťaťa.

Azda aj táto básnička niečo naznačí…



Mám byť dobrý, mám byť tichý,

Sedieť pekne na mieste.

Takéhoto ma chcete mať

Na mojej životnej ceste?



Záchvaty tvrdohlavosti:

Záchvaty tvrdohlavosti u detí od 1,5 do 3 rokov sú jedným z prirodzených vývojových prejavov. Ako ináč by sa naučilo rešpektovať potreby a priania druhých ľudí a dokázať presadiť svoje rozumné požiadavky a názory, ako ináč sa z neho stane samostatný človek s vlastnou vôľou, ktorú práve objavuje?

Dieťa ešte nedokáže prekonať záchvat nevôle z toho, že silní dospelí mu prekážajú v niečom, čo sa mu práve teraz páči. Ak rodičia reagujú s hnevom, zmocní sa ho pocit bezmocnosti. Niektoré dieťa prijme dobroprajný pokus dospelých upokojiť ho odvádzaním pozornosti. Iné odmieta každý ich pokus o priblíženie sa, kým sa samo neutíši. A potom je opäť milé a radostné. Odožeňte vtedy od seba v tej chvíli nereálnu túžbu, aby vaše dieťa bolo vždy spôsobné, dobre vychované, milé, pokojné, poslušné na slovo.

Jednotný recept ako dosiahnuť u dieťaťa pri jeho záchvate tvrdohlavosti dodržiavanie určitých pravidiel neexistuje. Možno pomôže, ak dieťaťu vopred ohlásime, že čoskoro musí ukončiť hru, ktorá ho práve veľmi zaujala, alebo ho nadchnúť pre inú zaujímavú činnosť.

Niekedy si chce dieťa záchvatom zúrivosti niečo vynútiť, napr. pri pokladnici v obchode. Závisí od múdrosti rodičov, ako mu vysvetlia, že to, čo chce, nemôže dostať. Je to pomoc pre iné situácie, aby sa jeho cieľavedomý nátlak neopakoval, aby dieťa prijalo určité hranice pre svoje správanie. Keď mu rodiča poskytnú a zdôvodnia jasné pravidlá a zákazy, veľmi mu s tým pomôžu.

Rodičia si však sami medzi sebou musia ujednotiť, čo budú spoločne vyžadovať od dieťaťa ako veľmi dôležité pravidlá – a to musia vždy dôsledne sledovať, v čom pripustia výnimky a v čom dajú dieťaťu možnosť slobodnej voľby.

Hlavné je, že dieťa vidí, že rodičia jeho priania berú vážne, hoci ich nemôžu vždy splniť.

Záchvaty tvrdohlavosti budú postupne ustupovať – vďaka múdrosti rodičov, vďaka veku a schopnosti dieťaťa sa dohovoriť – a dieťa je na dobrej ceste k samostatnosti. V opačnom prípade môže vypuknúť medzi rodičmi a deťmi doslovne boj o moc…



Ako dieťa prežíva svoju sexualitu:

Dieťa sa od malička prejavuje ako sexuálna bytosť. Napríklad chlapčekovi pri prebaľovaní ztopornie úd, dievčatko pri kúpaní viditeľne prežíva príjemný pocit, keď sa náhodou dotkne svojej pošvy. Deti prežívajú svoju sexualitu, avšak inak ako dospelí: bezprostredne, neuvedomele, iba vo vzťahu k sebe, celkom prirodzene bez akýchkoľvek zábran.

Tento prirodzený vzťah k sexualite ich detí potrebujú mať aj rodičia, aby dieťaťu umožnili prijímať svoje telo, aj svoju sexualitu ako niečo pekného, ako Boží dar.

Aby rodičia mohli dieťaťu sprostredkovať tento postoj, určite by nemali dieťa za to hrešiť alebo prejaviť odmietavý postoj. Tým by dosiahli práve opak: dieťa bude tajne vyhľadávať možnosti v tejto príjemnej činnosti pokračovať – s pocitom, že robí niečo proti vôli rodičov. Tento pocit by mu mohol natrvalo spájať sexualitu s tajnostkárstvom a pocitom zlého svedomia.

Keď rodičia prejavujú dieťaťu svoju lásku nežnosťou, pohladením, keď mu pomáhajú vnímať cez všetky jeho zmysly krásu a ohromnú zaujímavosť sveta okolo (zvuky, vône, farby, dotyky ai.). pomáhajú mu s vďačnosťou prijímať aj všetky funkcie jeho tela, prijímať seba.

Prijať dieťa s prejavmi jeho sexuálneho vývoja znamená tiež, že otec a matka rešpektujú určité hranice telesnej blízkosti k dieťaťu, že mu nevnucujú svoje bozky a nežnosti, keď sa dieťaťu nežiada. Naopak, v tom ho treba podporiť, že odmieta nežnosti od príbuzných alebo priateľov, lebo nie je milou hračkou, ale rozvíjajúcou sa osobnosťou.

Pre zdravý sexuálny rozvoj dieťaťa je veľmi dôležité, či dieťa vníma u svojich rodičov ich vzájomnú lásku a pozornosti , alebo hrubosť, odmietanie, zraňovanie a neúctu. Od kvality tejto skúsenosti podstatne závisí, aký vzťah si dieťa vytvorí k sebe, k svojmu telu, k svojej sexualite.



Príkazy a zákazy:

Čím je dieťa väčšie a rastie jeho schopnosť pohybovať sa po celom byte, tým častejšie naráža na zákazy rodičov: nesmie stláčať gombíky elektrických spotrebičov, nesmie vyliezať na okná v paneláku, nesmie sa hrať s vodou vo WC – koľko je to sklamaní! Potrebuje útechu a pritúlenie, aby dokázalo uniesť svoje sklamanie. To mu okrem rodičov sprostredkuje aj plyšový macko alebo pes, či iný mäkký predmet. Voči tomuto predmetu je dieťa niekedy nežné, inokedy si na ňom odreagúva svoj hnev otcov alebo mamičkin zákaz. Psychológovia nazvali tieto predmety „prechodné objekty“. Ich funkciou je prechodne zastupovať rodičov a pomáhať dieťaťu budovať vyváženú osobnosť. Preto majte, milí rodičia, tieto predmety v úcte!



Účasť malého dieťaťa na bohoslužbách

Keď je dieťa pokrstené, je súčasťou farnosti, cirkevného zboru, patrí teda aj do bohoslužobného zhromaždenia. V ňom môže prežívať spolupatričnosť ľudí a atmosféru úcty k Bohu a radosti zo spoločenstva s Ním. Na zážitkoch z detstva možno neskôr budovať. Účasť dieťaťa na bohoslužbách niekedy vyžaduje určitú prípravu, oboznámenie sa s priestormi, kde sa konajú bohoslužby, a s ľuďmi, ktorí tam pôsobia.



Keď dieťa vyrastá iba s jedným rodičom

Táto situácia je pre matku /otca väčšia námaha, ekonomicky a sociálne je to neľahká úloha. Poznatky psychológie hovoria, že dieťa pre svoju výchovu potrebuje zažívať pozitívny vzťah medzi rodičmi a vzory života tak matky , ako aj otca. Aj sama partnerka/ partner potrebujú príbuzných, priateľov, niekedy aj sociálnu podporu zo strany štátu, aby dokázali uniesť zranenia z predchádzajúceho vzťahu. Potrebuje silu, aby zachoval a budoval v dieťati vzťah k druhému rodičovi, ktorý napriek rozchodu, rozvodu, úmrtiu zostáva dieťaťu otcom, matkou.

Pre dieťa vzťah k obidvom biologickým rodičom je a v neskoršom detskom veku a v dospievaní bude mimoriadne dôležitý.

Keď príde nový otec, matka ho nesmie zatieniť. Pre jediného rodiča je veľmi dôležité neviazať dieťa príliš na seba, akoby malo nahradiť partnera/ partnerku. Dieťa potrebuje širšie vzťahy.

Dieťa sa nerodí ako socializovaný tvor, ktorý sa dokáže rozdeliť o hračky, ponechať priestor pre hru inými deťmi, otvorené pre priateľské vzťahy s inými deťmi. Nič z toho nie je vrodené, dieťa sa to postupne učí pod citlivým a rozumným dohľadom svojich rodičov: napr. aký je rozdiel medzi jemným a hrubým úderom, čo bolí a čo nie, čo môže a čo musí urobiť voči druhým deťom, akú má váhu tvoje a moje, ktoré dieťa chápe ako súčasť svojej osobnosti. Pretože si dieťa nedokáže presadiť svoju vôľu slovami, robí to „ručne“.

Ako vychovať z dieťaťa dobroprajné a v zdravej miere priebojné dieťa? K dobrému samozrejme nemožno nútiť, dieťaťu je potrebné všetko vysvetľovať a najmä: dať mu dobrý príklad!

Dieťa sa učí kontaktom s druhými deťmi, za účasti rozumných dospelých. Niekedy túto „vzájomnú výchovu“ deti zvládnu lepšie bez zásahu dospelých.

 

Stručné predstavenie


V septembri 1997 bolo založené občianske združenie Slovenská spoločnosť pre rodinu a zodpovedné rodičovstvo, registráciou na MV SR podľa zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov. Je iniciatívnou skupinou odborníkov rôznych vedných disciplín: pedagógov, psychológov, právnikov, demografov, sociológov, teológov, ekonómov a lekárov, ktoré súvisia s životom rodiny, a viac ako 20 asociovaných organizácií, ktoré pracujú pre rodiny. Všetkým nám záleží na spokojnom a pre deti podnetnom rodinnom prostredí na Slovensku.