Čo priniesla druhá polovica 20. storočia pre rodinu?

(Je štátna rodinná politika len o sociálnych výhodách pre rodiny?)

 

Za posledných 10 rokov sme svedkami, ako rôzne vládne koalície  rôzne realizujú úlohu štátu byť v službách rodiny, tohto primárneho a najdôležitejšieho životného prostredia svojich budúcich i dospelých občanov.

Strany, ktoré sú ľavicovo orientované, uprednostňujú skôr priame formy štátnej podpory rodín v podobe finančných dávok rôzneho druhu. Vedia, že voliči to ocenia. Ľavicové strany chápu rodinnú politiku zväčša ako sociálnu politiku zameranú na jednotlivcov a po vzoru sociálno demokratických vlád  v Európe, najmä Švédska, podporujú jednotlivých členov rodiny. Tým sa však stráca možnosť využívať sily solidarity a súdržnosti rodine vlastné. Takáto sociálna politika je z veľkej časti zameraná na podporu  jednotlivcov, ktorí si zvolili také formy rodinných spolužití,  ktoré sú z rôznych dôvodov  menej priaznivé pre deti a ich rozvoj  ako úplná manželská rodina. Štát zo zdrojov celospoločenskej solidarity sa snaží deťom kompenzovať znevýhodnenia života v nezosobášených spolužitiach (v týchto rodinách sa rodí relatívne menej detí), v neúplných rodinách slobodných matiek a iných „nových formách rodinného spolužitia“.

Politici a strany orientované na konzervatívne hodnoty a na hodnoty rodiny uprednostňujú skôr nepriame formy podpory rodiny – daňové zvýhodnenia pre rodiny s deťmi, podporu podnikania  a tvorbu pracovných miest, čím chcú posilniť záujem a schopnosť rodičov zabezpečiť svoje rodiny vlastnou prácou. Takto sa dá zámerne rozvíjať vnútro rodinná solidarita, podporovať stabilita  a zodpovednosť rodinných vzťahov a  do istej miery  sa oslabujú  sociálne dôvody pre nárast nových, pre deti menej priaznivých  foriem rodinného spolužitia.

Vývoj rodinnej politiky v západnej Európe za posledné desaťročia  rozvinul bohatú škálu podporných  sociálnych a ekonomických opatrení v prospech životnej úrovne rodín. Nemôžeme však potvrdiť, že to priamo úmerne pôsobilo na stabilizáciu rodinných vzťahov. Paradoxne sa javí situácia skôr tak, že čím viac sa priorizuje  verejná podpora rodiny iba v v materiálnej oblasti, bez súbežneho posilňovania rodín v ich vzájomných vzťahoch a bez akceptovaní stabilizujúcich rodinných hodnôt,  destabilizácia  až  ohrozenie inštitúcie rodiny   pokračuje.

Preukázala sa hlboká súvislosť medzi modelmi a formami verejnej podpory rodiny a stavom rodinných hodnôt prítomných vo  verejnej mienke  a  vzťahom spoločenskej klímy voči rodine. Z toho možno usudzovať na hodnotovú relevanciu rodinnej politiky štátu. Na podporu tohto nášho tvrdenia uvedieme niekoľko príčinných súvislostí medzi vývojom vo svete hodnôt a stavom inštitúcie rodiny ako sa javia v posledných desaťročiach v Európe.

K podstate a faktorom sociokultúrnych zmien vo vzťahu k rodine

            Rodina v metamorfózach času zaznamenala nemalé zmeny. Od rodiny patriarchálnej po rodinu dvojgeneračnú, nukleárnu, od rodiny klasickej, resp. tradičnej po rodinu modernú až postmodernú, od rodiny s pevne stanovenými rolami muža a ženy po rodinu partnerskú. Zmeny sa dotýkali rozsahu a štruktúry rodiny a tým bohatstva vzťahov v rodine, akceptovania alebo opúšťania určitého systému rodinných hodnôt, deľby práce a stability sociálnych rolí mužov a žien, otcov a matiek, foriem rodinného spolužitia. Rodina napriek zmenám si však stále zachováva v povedomí väčšiny ľudí (ako o tom hovoria výsledky rôznych  výskumov) predstavu šance pre ľudské šťastie, priestoru, kde človek smie byť sám sebou, kde „má svojich ľudí“ (Matejček,Z., 1989). Ako trvalé historické kontinuum je rodina spoločenstvom muža a ženy a ich postupného dozrievania k slobodnému „my“ manželov, partnerov a miestom vzniku nového človeka a jeho osobnostného rozvoja. Napriek v histórii opakovaným pokusom sa nenašla náhrada za rodinu.

            Avšak moderný i postmoderný človek vo svojej potrebe poznávať a experimentovať so svojou suverenitou nad prírodou i nad prírodou vlastnou, presvedčený o ovládnutí tajomstva života v oblasti napr. biotechnológií, v genetike, v umelých prostriedkoch regulácie počatí,  neprestáva si preverovať odolnosť tejto inštitúcie. Nie všetky nové formy rodinného spolužitia, ktoré sa vynorili, sa však musia osvedčiť ako optimálne, ak použijeme ako kritérium priestor pre perspektívu detí (a tým pre budúcnosť spoločnosti).Toto veľké civilizačné hľadanie a experimentovanie považujeme za šancu na preukázanie nenahraditeľnosti inštitúcie prirodzenej rodiny, ako je zakotvená  v psychických i biologických potrebách žien a mužov všetkých vekových kategórií a najmä detí.            Zmeny v rozsahu rodiny vystavili rodiny náročnejším úlohám pri zabezpečovaní najmä hmotných potrieb. Aj keď rodinná medzigeneračná solidarita nezanikla, iba sa viacej alebo  menej oslabila, zmeny v modeloch vnútrorodinnej deľby práce medzi mužmi a ženami pre výrazný nástup žien na trh práce zvýšili náročnosť súbežného zabezpečovania ekonomickej sebestačnosti a starostlivosti o deti v rodinách. Nukleárna rodina tak stále viac potrebuje  vonkajšie opory pre svoju nezávislosť a stabilitu.

            Oslabením akceptácie rodinných hodnôt vo verejnej mienke, vplyvom zmien v spôsobe života, vplyvom masmédií a kultúrnej interakcie v rámci procesov globalizácie  sa v súčasnej západnej civilizácii i u nás oslabujú aj vnútorné opory stability rodinných vzťahov. Krehkosť partnerských vzťahov sa prejavuje o. i. v potrebe budovania celého systému poradenských služieb pre rodiny. Je paradoxom, že rodina, ktorá sa vo svojej podstate vyznačuje prirodzenou vnútornou súdržnosťou vzťahov medzi pohlaviami a generáciami, je v súčasnosti stále vo väčšej miere nútená využívať vonkajšie prostriedky na upevnenie svojej ohrozenej jednoty. Český sociológ Oldřich Matoušek hovorí:“Stabilita rodiny sa tak po odpadnutí ekonomických väzieb a náboženských smerníc dostala na vratký základ“. (Matoušek,O., cit. dielo, 1993, s. 12). Ako vždy v histórii ľudstva, aj dnes sa hľadajú a nachádzajú opravné riešenia: popri  rozsiahlych intervenciách štátov v podobe buď explicitných rodinných politík alebo prostredníctvom sociálnych politík, popri aktívnej duchovnej i  hmotnej podpore inštitúcie rodiny i  konkrétnych rodín zo strany cirkví, je tu aj množstvo po celom svete vznikajúcich mimovládnych organizácií zameraných na posilnenie rodiny. To  sú prejavy pozitívnej sociálnej energie zaktivizovanej v prospech sebazáchovy „prirodzenej a základnej jednotky spoločnosti, ktorá má právo na ochranu spoločnosti i štátu“ (Všeobecná deklarácia ľudských práv, čl. 16/3).

            Najrukolapnejším prejavom zmien v oblasti rodiny je zmena demografického správania, ktorá sa dá dokumentovať komparáciou demografických indikátorov  v čase a priestore a do značnej miery sa dá predikovať.  Niektorí sociológovia konštatujú, že v prípade dokumentovaných zmien v demografickom správaní na Slovensku ide o časovo posunutý model demografického správania vo vyspelých demokratických štátoch, ktorý sa chápe ako „proces diverzifikácie a pluralizácie rodinných foriem, podmienený ...meniacimi sa vzormi zamestnanosti, vzťahmi medzi mužmi a ženami, ekonomickými a sociálnymi podmienkami konkrétnych krajín, zmenenými hodnotovými preferenciami a očakávaniami a pod.“ (Kvapilová, E. , 2000, s. 438)

            Vo svetovej odbornej literatúre i  u  nás  však hľadanie príčin,  faktorov a súvislostí tak široko založených  kultúrno-civilizačných zmien a zmien  v  demografickom správaní a v rodinnom živote ideešte hlbšie, hľadajú sa ďalšie a primárnejšie príčiny a dôležité faktory,  ktoré nie sú na prvý pohľad zjavné.

Anglický sociológ  Anthony Giddens (Giddens, A., 1999, s. 159) hovorí o 6 „hlavných trendoch, ku ktorým po celom svete dochádza:

1. Pokles významu rozšírených rodín a iných príbuzenských skupín.

2. Všeobecná tendencia k slobodnej voľbe manželského partnera.

3. Viacej sa uznáva právo žien na rozhodovanie tak vo veci sobáša, ako aj v rodinných záležitostiach.

4. Ubúdajú  príbuzenské zväzky.

5.  V spoločnostiach, ktoré boli tradične veľmi reštriktívne, sa presadzuje väčšia miera sexuálnej slobody.

6. Všeobecne sa rozširujú tiež práva dieťaťa.“

            Americký sociológ David Popenoe charakterizuje obsah spoločenských zmien súvisiacich s rodinou takto: „ V 60. rokoch sa však vynorili 4 veľké trendy, ktoré signalizovali všeobecne rozšírený ústup od ideálu aj reality tradičnej nukleárnej rodiny: prudké zníženie fertility, sexuálna revolúcia, vstup matiek na trh práce a vlna rozvodov.  Žiadna z týchto zmien nebola pre 60. roky novinkou,  každá v podobe tendencií bola zaznamenaná aj v skorších rokoch. Čo sa však udialo v 60. rokoch to bola prekvapujúca akcelerácia týchto trendov“ (Popenoe, David, 1992, s. 109).

            Snaha zachytiť pokiaľ možno všetky súvislosti v spoločenskom vývoji, ktoré sa s takou masívnosťou prejavili v rodinnom prostredí  a  v  demografickom správaní,  viedla k formulovaniu teórie druhej demografickej revolúcie. Ona pomáha „vysvetliť hlboký pokles pôrodnosti pod sebazáchovnú úroveň, ktorý je v rozpore s logikou predpokladaného prechodu k demografickej rovnováhe medzi pôrodnosťou a úmrtnosťou na nižšej úrovni“ (Matulník, J. Pastor, K.,: 1997, s. 551).  Holandský demograf van de Kaa  charakterizoval druhú demografickú revolúciu takto: „ Čo odlišuje druhú demografickú revolúciu od prvej, je nadhodnotenie sebarealizácie, slobodnej voľby, osobného rozvoja a životného štýlu a emancipácia a ich dôsledky v procese utvárania rodiny, v prístupoch k regulácii plodnosti a motivácii pre rodičovstvo.“  Na inom mieste hovorí o „troch dimenziách druhej demografickej revolúcie, ktoré sa navzájom podmieňujú: ideová (postmaterializmus, individualizmus), technologická (prostriedky regulácie pôrodnosti ) a praktická (životný štýl, sexuálna revolúcia)“, citované podľa (Matulník,J.,Pastor, K., 1997). Francúzsky ekonóm a demograf Jean-Didier Lecaillon spomína niekoľko faktorov poklesu pôrodnosti v rámci takto chápanej druhej demografickej revolúcie:

- rozhodovanie mladej generácie dobrovoľne oddialiť narodenie dieťaťa, čo  môže viesť ku situácii, keď už bude ťažšie ho mať,

- zosobášené páry majú v priemere viac detí ako páry kohabitujúce,

- páry, kde sú obidvaja rodičia zamestnaní, majú menej detí ako rodiny, kde je vo vysokom fertilnom veku iba jeden rodič zamestnaný“

- vplyv „revolúcie v kontraceptivách“.

Túto posledne spomenutú skutočnosť považuje nielen za jednu z príčin prudkého  a  trvalého poklesu pôrodnosti v západných krajinách, ale za hlavnú príčinu, za technický predpoklad vzniku nových skutočností a zmien v oblasti rodiny: „Náhrada prirodzených prostriedkov kontraceptívami má totiž ten dopad, že zo situácie, keď páry mali toľko detí, koľko si priali, hoci nie vždy v tú dobu, keď si priali, prechádzame do situácie, keď páry majú deti presne vtedy, kedy si prajú, ale majú ich menej, než pôvodne chceli.“ (Lecaillon, Jean Didier, Praha 1997).  To potom vyvoláva starnutie obyvateľstva (nie natoľko z dôvodu predĺženia dĺžky života, ale viac  zo štrukturálnych dôvodov), masívne spoločenské prerozdeĺovanie medzi generáciami, ktoré motivuje rodičov k ďalšiemu poklesu pôrodnosti a ešte väčšiemu starnutiu populácie.

            Východisko z tohto bludného kruhu vidí J.D. Lecaillon v radikálnej zmene uhla pohľadu, vo faktickom uznaní, že rodina je zdrojom „ľudského kapitálu“ ako základného zdroja bohatstva spoločnosti. Naopak rozvoj individualistickej koncepcie, opomíjanie rodiny je jadrom demografickej implózie (cit. dielo).

Súbežným sprievodným znakom druhej demografickej revolúcie je nárast kohabitácií (nezosobášených spolužití) a ich akceptácia, nahradenie právneho základu rodiny, vyjadreného verejnou deklaráciou v podobe „sobášneho listu“, súkromným slobodným osobným rozhodnutím dvoch dospelých ľudí založiť si životné spolužitie.  „Sobášny list je však viac ako úradný papier, je znakom toho, že príslušní členovia spoločnosti súhlasia s objektívnym obsahom, ktorý predstavuje inštitúcia manželstva, s ním sa identifikujú a akceptujú s ním spojený hodnotovo orientovaný rámcový poriadok“, hovorí nemecký odborník v oblasti rodinnej politiky Max Wingen (Wingen, M., 1997, s. 147) a pokračuje: „Prevzatie rodičovskej zodpovednosti a spolužitie s maloletými deťmi nie je už čisto súkromná záležitosť. Rozhodnutie sa za deti (alebo proti) vo svojich objektívnych dôsledkoch je spoločensky vysoko relevantné. Preto musí spoločnosť zaujímať, či poriadok tohto spolužitia – práve v záujme detí – je transparentný, spoľahlivý a čo do zodpovednosti záväzne regulovaný“ (cit dielo s. 147).

Určitý programový útek od inštitúcie manželstva – v mene individuálnej slobody, hoci manželstvá v druhej polovici 20. stor. už neboli v európskom kultúrnom prostredí ani vecou širšej rodiny ani vecou ekonomickou, ale prevažne prejavom osobného rozhodnutia mladých ľudí na základe vzájomného citového vzťahu – je ešte stále predmetom výskumov. Zdá sa byť zrejmou aj určitá ideologická zacielenosť tých, ktorí hlasujú za spôsob voľného spolužitia, čo vyjadruje aj slogan z nemeckej tlače, sprevádzajúci celospoločenskú diskusiu na túto tému: „Musí konečne skončiť výlučné uznanie klasického heterosexuálneho manželstva a manželskej rodiny“ (citované podľa Wingen, M., 1997, s. 140). Inštitúcia manželstva preukázala po tisícročia  svoju účelnosť a službu ľudstvu, nové formy spolužitia musia tiež poskytnúť argumenty svojej oprávnenosti, nielen podľa dôležitého kritéria osobnej slobody dvoch  partnerov, ale aj podľa kritéria budúcnosti detí a reprodukcie ľudstva.

 Americký sociológ Stanton, G.T. v roku 1997 charakterizuje tento jav takto: „Kohabitácie, rovnako ako sexuálna revolúcia, nenaplnili to, čo sľubovali, t.j. zlepšiť spôsob interakcie muža a ženy v intímnych vzťahoch. Naopak prehľad odbornej literatúry publikovanej za posledné desaťročia, ich usvedčuje z toho, že zlyhali po každej stránke. Predmanželská kohabitácia kreuje narušené a bolestné vzťahy, bráni úspešne utvárať partnerské vzťahy v neskoršom období, spája sa s ňou viac konfliktov, domáceho násilia, vedie k narastajúcej nedôvere, menšej psychickej pohode i menšej rovnosti v spolužití mužov a žen.“ (citované podľa J. Matulníka (Matulník, Jozef,  1998, s. 36). Podobne vyznieva analýza kohabitácií po 30 rokoch ich existencie v Nemecku: „ Manželstvá bez sobášneho listu sa už stali samozrejmou životnou formou.  Ich početnosť sa javí ako úspešná konkurencia voči manželstvu a rodine. Čoraz zriedkavejšie plnia funkciu predstupňa manželstva... Ale aj v prípadoch, keď dôjde k sobášu, sen o osobitne vhodnom partnerovi  sa často nenaplní. Manželstvá s touto predhistóriou sa často po krátkej dobe rozvádzajú, častejšie ako spolužitia bez „predstupňa“ manželstva.  A naviac: po dlhoročnej ochrane pred otehotnením  túžba po dieťati sa nezriedka nenaplní, aj keď sa už partneri rozhodli založiť si rodinu. Podľa gynekologických  štatistík 20 % mladých žien v našej republike (SRN) je neplodných. Bilancia: Manželstvo bez sobášneho listu etabluje provizórny bytostný postoj, ktorý nezodpovedá, najmä u žien,  vnútornému zákonu naplneného života“ (Christa Môves: Bilancia 30 ročnej skúsenosti s novou formou spolužitia, Vision 2000, 2000/ 6).

Podľa citovaného J.D. Lecailona príčinou a sprievodným javom druhej demografickej revolúcie bolo masívne rozšírenie čoraz spoľahlivejších antikoncepčných prostriedkov prezentovaných ako alternatíva potratu.  Ich používanie prinieslo nové prvky v reprodukčnom správaní dospelých: rozšírenie postoja určitej suverenity voči  zákonitostiam reprodukcie ľudského života. U mládeže, zaplavenej masívnou komerčnou ponukou kontraceptív - hoci ich objavitelia pôvodne s ich aplikáciou u  mládeže nerátali -  vyvolalo ich masové používanie jav nazvaný „sexuálna revolúcia“. A celkove to vyústilo do nárastu potratov, čo napokon vyvolalo v krajinách západnej Európy v druhej polovici 70. rokov minulého storočia  vlnu prijímania zákonov legalizujúcich umelý potrat. Podobný názor ako profesor  Lecaillon vyjadrili autori Hrádocký-Pastor v medzinárodnom zborníku Empfängnisverhütung, rok 2000.

 Karol  Pastor, slovenský štatistik a demograf, na základe komparatívnej analýzy  štatistických údajov vyvrátil tvrdenia o nepriamej závislosti vzťahu medzi šírením antikoncepcie a rastom potratovosti a dokázal priamu závislosť medzi týmito javmi. Poukázal tiež na to, že odkladanie uzavretia manželstva a šírenie tzv. spolužitia na skúšku spôsobuje rast rozvodovosti. (Pastor, K. 1991).

Ako zhrnutie k hodnoteniu fenoménu druhej demografickej revolúcie na inštitúciu rodiny a  rodinné prostredie použijeme hodnotenie slovenského sociológa Jozefa Matulníka:  „Idey druhej demografickej revolúcie orientujú správanie širokých vrstiev obyvateľstva v príkrom rozpore s hodnotami, ktoré po stáročia integrovali západné spoločnosti... Tieto idey sú v rozpore aj s asketickým etosom modernej demokratickej spoločnosti ako ho opisuje Max Weber i súčasní autori, napr. Peter Berger alebo Richard John Neuhaus“ (Matulník,J., 1998, s.53-54).

Z charakteristiky druhej demografickej revolúcie a jej činiteľov je zrejmé, že tento proces, okrem iného, je vážnym rizikom pre nukleárnu rodinu.

Rodina založená na trvalom manželskom zväzku plní stále kľúčovú úlohu v základoch pluralitnej spoločnosti demokratického kapitalizmu, ako zdôvodňuje americký filozof a ekonóm Michal Novak. Bez nej  „si takmer nemožno  predstaviť demokratickú samosprávu, slobodnú ekonomiku a liberálnu kultúru“ (Novak, M., Praha 1992, s. 433).  Podobne aj na Slovensku máme dôvod považovať funkčnú rodinu za predpoklad trvalo udržateľného rozvoja a  za prvok, ktorý napomáha integráciu spoločnosti.

Vyššie uvedený kritický prehľad  sociokultúrnych súvislostí a faktorov zmien v oblasti rodiny  – bez nároku na úplnosť -  by bol nedostatočný, ak by sme nespomenuli aj podiel politiky sociálneho štátu, či už zámerný alebo nezámerný, na týchto  zmenách, najmä v európskych krajinách.

 V západoeurópskych krajinách sociálny štát veľmi zdokonalil systém podpory rodín s deťmi v podobe známych dvoch hlavných pilierov: kompenzuje časť nákladov na výchovu detí peňažnými dávkami alebo úľavami na daniach a systémovými opatreniami uľahčuje súbeh rodinných úloh rodičov a ich  zamestnania. Veľká časť týchto výhod bola a je zameraná na podporu rodín s jedným rodičom, v tom aj matiek s nemanželskými deťmi. Sprievodným znakom tejto podpory bola motivácia k „racionálnemu“ správaniu sa partnerov. A. Giddens to dokumentuje príkladom zo Švédska: „Vo Švédsku v roku 1990  47 % detí sa narodilo mimo manželstva, ale 95 % týchto nevydatých matiek žilo v dobe narodenia dieťaťa s druhom“ (Giddens, A., 1999, s. 170). Iný pohľad: „V  Rakúsku v roku 1995 slobodné matky dostávali do dvoch rokov veku dieťaťa o 50 % vyššie dávky v materstve ako vydaté matky – bez overenia, či ženy naozaj žijú bez partnera, čo viedlo veľmi často k odmietnutiu svadby. Je to na zamyslenie. Základné smerovanie rodinnej politiky by malo zrejme zachovať označenie manželskej rodiny ako cieľovej veličiny“ (Wingen,M., 1997, s. 150). A  ten istý autor hodnotiac situáciu v Nemecku hovorí: „ Podobne aj početné reformy v manželskom a rodinnom práve v 70. rokoch podporili pluralizmus foriem spolužitia“ (cit. dielo, s. 143).

Účastníci I. Svetového kongresu rodín v Prahe v roku 1997 konštatovali rast sociálnych nákladov na nové formy rodinného spolužitia: „Druhou stránkou sociálnych dávok je, že váhu výdavkov štátu na sociálne projekty niesla normálna usporiadaná rodina. Veľká časť sociálnych dávok totiž smerovala do alternatívnych foriem rodiny (slobodné matky, neúplné rodiny po rozvode, kohabitácie). Normálna rodina nie je v stave konkurovať tomuto sociálnemu systému, keď štát konfiškuje príjmy, aby zastupoval otcov, rodičov. Súbežne s touto politikou sociálnej asimilácie alternatívnych foriem rodiny upadá inštitúcia manželstva, ekonomicky upadá stredná vrstva, klesá počet pôrodov“. (Hartman, D., univerzitný profesor z USA). Americký sociológ David Popenoe konštatuje: „ Na tejto ceste sme zašli azda priďaleko, sú tu predsa len jasné nevýhody.  Ak má byť o deti čo najlepšie postarané, mali by sme sa pokúsiť posilniť rodinu, nie ju nahradiť. Zároveň s tým, ako sociálne štáty minimalizujú niektoré dôsledky krízy rodiny, môžu spôsobovať ďalší rozpad rodinnej jednotky. Svedectvom pre tento fenomén môže byť súčasná situácia vo Švédsku, kde sa inštitúcia rodiny stala pravdepodobne slabšou ako kdekoľvek inde na svete“ (Popenoe, D., cit. dielo).

 A. Giddens sumarizuje účasť štátov ako jeden z faktorov, ktoré sa podieľajú na zmenách v oblasti rodiny takto: „... Je to centralizácia vládnej moci v oblastiach, ktoré sa donedávna skladali z malých autonómnych jednotiek. Život ich obyvateľov je ovplyvnený tým, že sa stávajú súčasťou celonárodného politického systému. Naviac sa vlády aktívne snažia zmeniť tradičné spôsoby správania..." (cit. dielo, s. 159).  Takto intervencia štátu v prospech detí žijúcich v netradičných formách spolužitiamala za dôsledok ako sekundárny efekt nárast počtu týchto foriem spolužití.

Ďalším faktorom, ktorý sa môže stať pre rodinné prostredie rizikovým, je oblasť spotreby. Spotreba sama o sebe pozitívne vplýva na životnú úroveň rodín, ak sa však stane prioritou, ktorej nestojí ako vyvažujúci protipól rozumná hierarchia hodnôt, ak sa v nej výrazne manipulatívne presadzujú ekonomické záujmy nositeľov ekonomickej moci, a ak sa takto stane ideológiou konzumizmu,  môže sa stať deviáciou. Najmä ak sa do oblasti trhovej výmeny dostali aj také hodnoty ako je ľudská sexualita, dôstojnosť ženy a svet detí.  Taliansky sociológ Thomaso Sorgi, mysliac na pôsobenie módy a na metódy „výroby potrieb“ prostredníctvom nie vždy citlivej reklamy, použil výraz "„zospoločenštenie človeka", paradoxne toho po slobode a osobnej individualite túžiaceho postmoderného človeka  (Sorgi, Tomaso, 1995).

Norbert Wiener, zakladateľ teórie systémov, konštatoval, že v konzumnej spoločnosti rodina je jediným subjektom, ktorý je v stave odolávať konzumným lákadlám. Jej sila odolávať spočíva v rodinných vzťahoch a v systéme rodinných sankcií (Wiener, N., 1967).

Okrem demografických, sociálnopolitických a konzumistických súvislostí spoločenské zmeny ovplyvňujúce inštitúciu rodiny majú výraznú súvislosť so zmenami v oblasti hodnôt, príčinné i následné.

Rodina ako vzťahová sieť (Oldřich Matoušek) par excellence a ako miesto reprodukcie života a ochrany jeho rozvoja zakladá v sebe z týchto dvoch dôvodov  imperatív pre aplikáciu morálnych noriem a hodnôt. Kde ide o vzťahy, tam nemôžu chýbať etické normy pre ich individuálnu i  vzájomnú reguláciu. Počas tisícročí vládlo v Európe vďaka židovsko-kresťanskému náboženstvu, ktoré tvorí základ európskej civilizácie,   presvedčenie o platnosti rodinných hodnôt  (hodnota vernosti partnerovi pred manželstvom a  v  manželstve, úcta k životu vo všetkých jeho fázach, manželstvo ako celoživotný záväzok pre dobro detí i dospelých a pod.), hoci sa v reálnom živote aj prestupovali.  Tieto dve náboženstvá predstavili v Biblii normy rodinného spolužitia muža a ženy s deťmi ako obraz láskyplného vzťahu Boha k človekovi, k svojmu ľudu a tým im dali vnútornú motivačnú silu, krásu a záväznosť. Človek – muž a žena vo vzájomnej rovnosti a  komplementarite -  sú stvorení podľa podoby Boha, povolaní k sebarealizácii v láske. Toto je pôvodné  východisko chápania posvätnosti rodiny a manželstva a ich záväznosti v našej európskej kultúre.

Pre súčasného človeka má obrovskú hodnotu osobná sloboda, preto aj v oblasti manželských a rodinných vzťahov  túži prežívať slobodu. Záväzok prijatý a zachovávaný v slobode má nepochybne väčšiu cenu ako pod tlakom inštitúcií. Moderná a najmä postmoderná klíma suverenity človeka nad prírodou i nad spoločnosťou presviedčajú človeka, že má právo rozhodovať aj o tom, čo je morálne a čo nie. Profesor univerzity v Lovani v Belgicku Ján Kerkhofs, ktorý viedol dvadsať rokov trvajúci  projekt Európska štúdia hodnôt, reprezentujúci vývoj hodnotových postojov v 80. a 90. rokoch 20. storočia u pol miliardy Európanov, predstavil  hodnotový a etický svet Európanov takto: „Etika sa stala autonómnou oblasťou. Namiesto cirkví etické normy dnes určujú parlamenty a prejavujú veľkú toleranciu voči konaniu jednotlivca. Osamotené indivíduum je prinútené si konštruovať  vlastnú osobnú morálku, ohraničenú jedine slobodou druhého jednotlivca ... A predsa mnohí žijú aspoň čiastky Evanjelia: zasadzujú sa za spravodlivosť a slobodu, starajú sa o chorých a slabých....Väčšina ľudí, v tom i  kresťanov v celej Európe, vrátane ortodoxnej časti smeruje rovnakým smerom: k väčšiemu individualizmu, posilneniu post-tradicionalizmu (t.zn., že pre mnohých už nie sú tradície absolútnou hodnotou), k väčšej tolerancii, ale i silnejúcemu pesimizmu.

Individualizmus, ktorý je jednou z príčin post-tradicionalizmu a ktorý vyzdvihuje hodnotu slobody, síce oslabil vplyv cirkví vo svete, ale otvoril aj nové možnosti: ľudí  v cirkvi už viac  nedrží sociálna kontrola, viera je slobodnejšia, lebo každý, každá nová generácia je nútená robiť osobné rozhodnutia, podobne ako na počiatku kresťanstva“ (Kerkhofs, Jan, 2000)

Avšak oslabené až stratené vonkajšie  i  vnútorné kresťanské hodnoty rodiny a s nimi súvisiace etické normy ( inštitúcia manželstva ako symbol a aj právna záruka vernosti a celoživotného trvania vzťahov muža a ženy, zodpovednosť rodičov za všestrannú starostlivosť a výchovu detí k hodnotám, vernosť budúcemu partnerovi v období pred manželstvom ai.) a rodinu integrujúce sily  je potrebné niečim nahradiť.

 Aby pluralita individuálnych názorov na morálku až do miery relativizácie mravných hodnôt nespôsobila chaos a dezintegráciu spoločnosti, prijala sa metóda celospoločenského konsenzu: postupne pod autoritou OSN štáty deklarovali a slávnostne v parlamentoch ratifikovali celý systém ľudských práv svojich občanov,  počnúc Všeobecnou deklaráciou ľudských práv a slobôd (1948), cez práva skupinové, ako sa postupne ukazovala ich naliehavosť: ochrana práv na rodinné prostredie a kontakt s rodinou pre utečencov (1951), pre väzňov (1955), pre deti bez rodičovskej starostlivosti (1986) po práva jednotlivých členov rodiny: právo mládeže na výchovu k ideálom mieru, vzájomnej úcty a porozumenia medzi národmi (1965), práva žien na vylúčenie všetkých foriem diskriminácie (1979) a práva dieťaťa (1989).

 Na konferenciách OSN v priebehu 90. rokov 20. storočia zaznievali nároky na práva skupinové a jednotlivých členov rodiny so zvýšenou naliehavosťou, vzhľadom na veľké rezervy a absencie v ich dodržiavaní.  Prejavili sa snahy rôznych záujmových skupín formulovať ďalšie nové práva, alebo novo interpretovať existujúce práva, často  aj  v zmysle kolízie s právami iných členov rodiny: práva detí a dospievajúcich mladých ľudí proti právam rodičov, práva žien-matiek proti právam mužov-otcov. Takto poňaté práva,  bez potrebného konsenzu s druhou stranou  práv, bez formulovania s  právami spojených zodpovedností, práva v mene individuálnej slobody môžu mať v prostredí rodiny skôr charakter dezintegrujúceho prvku  ako funkciu  náhrady za všeobecne akceptované a  všeobecne nárokovateľné etické normy  a funkciu nástroja skupinovej a spoločenskej integrácie.

Vzniká aj problém účinnej motivácie pre akceptovanie noriem spolužitia, tak v rodine ako aj v spoločnosti. Nie je ľahké človeka presvedčiť, aby rešpektoval práva druhého človeka, ak ide o kolíziu s  vlastnými právami a (niekedy až extrémnymi) osobnými nárokmi na šťastie, spokojnosť s partnerom či s deťmi (často podľa rodičmi určených náročných parametrov). Ako však zabrániť násiliu v tak blízkom spolužití individualizovaných osôb akým je rodina,  ak logiku vzájomnej spolupatričnosti  a spoločnej zodpovednosti nahradíme iba rečou práv? Čo má byť vnútornou motiváciou pre dodržiavanie ľudských práv?

V Explanatory Memorandum, v správe skupiny expertov Rady Európy o stave rovnoprávnosti žien a mužov z roku 1995, sa konštatuje aj po dlhých rokoch akceptovania práva žien na vylúčenie všetkých foriem diskriminácie a na rovnosť príležitostí, napriek ich ratifikácii parlamentmi a snahám o ich realizáciu,  že sa tieto práva v európskych krajinách ešte zďaleka nedodržiavajú. Údaje o násilí v rodinách, najmä voči ženám a deťom, a ich nárast v stále väčšej miere o niečom vypovedajú, čo nie je ešte dostatočne podložené výskumami o príčinách a spolupôsobiacich faktoroch.  Môžeme len konštatovať, že niektoré pre rodinu neabsentovateľné hodnoty v spoločnosti  zrejme stratili svoju regulačnú silu, alebo sa aspoň oslabilo ich integrujúce pôsobenie  v spoločnosti.

 Oblasť hodnôt u jednotlivcov ako integrujúca sila osobnosti je tiež v stave určitého zmätku alebo aspoň  nejednoznačnosti.  Preukazuje to  nemecký sociológ Horst Helle vo svojej typológii rodinných kultúr a naznačuje aj riešenie: „Čo sa v minulosti zdalo alternatívnymi životnými konceptami, sa teraz mnoho ľudí pokúša rôznymi spôsobmi kombinovať... a to bez ohľadu na fakt, že mnohé z týchto komponentov sa navzájom vylučujú a tým vytvárajú napätie často až k neznesiteľnosti. ... Napr.  ak celoživotné trvanie monogamného manželstva je najvyššou hodnotou (aby sa predišlo skúsenosti, že jedna osoba je nahraditeľná  druhou), potom maximalizácia sexuálneho uspokojenia nemôže pravdepodobne byť súčasne tiež najvyššou hodnotou, pretože skúsenosť nás učí, že sexualita prechádza rôznymi fázami počas dlhodobého manželstva. Keď si napr. vezmeme príklad troch komponentov: fertilitu, sexuálne uspokojenie a nenahraditeľnosť indivídua môžeme usúdiť, že sa musíme rozhodovať a robiť voľby“ (Helle, H., 1994). Ak sa pokúšame spojiť nespojiteľné v snahe z každej alternatívy pre seba vyťažiť iba to, čo sa nám hodí, dochádza k zmätku v hodnotách s veľmi vážnymi osobnými aj spoločenskými dôsledkami.

O tomto zmätočnom a dezintegrujúcom stave modernej a postmodernej spoločnosti hovorí slovenský sociológ Peter Ondrejkovič ako o stave anómie (Ondrejkovič, P., 2000) vychádzajúc z teórie anómie Emila Durkheima. Pod pojmom anómia (doslova bezzákonnosť) chápe E. Durkheim nedostatočnú sociálnu reguláciu a sociálnu kontrolu (Ondrejkovič, Peter, 2000, s. 344).

Citujúc viacerých súčasných autorov charakterizuje P. Ondrejkovič modernizáciu ako „dlhodobý proces spoločenskej transformácie ... Pojem moderny integroval v sebe od samého začiatku princíp ambivalentnosti, pokroku i barbarstva, civilizácie a racionalizácie, rozpor medzi tradičným a moderným“. Autori kritizujú ideály modernizmu a nastavujú zrkadlo súčasnej „rizikovej spoločnosti“, ktorá vznikla „preceňovaním svojich schopností, vierou v pokrok, vo všemocnosť ľudského umu a vedy“ (J. Habermas, 1990, citované podľa P. Ondrejkoviča).  „Ciele sociálneho konania sa v dôsledku modernizácie stávajú nejasnými, lebo zlyháva v spoločnosti zakotvené tradičné morálne presvedčenia“ (Lamneek, S.,1994, citované podľa P. Ondrejkoviča). „ Zdá sa“, hodnotí autor, „že práve v tejto oblasti spočívajú i zárodky pesimistickejšej paradigmy postmodernizmu“ (Ondrejkovič, P., s. 347). V týchto sociologických analýzach sa často používajú pojmy ako „sociálna korózia“, „dezorganizácia v procese socializácie“ a pod. V spoločnosti sa prejavujú podľa P. Ondrejkoviča dvojaké dôsledky rozporného vývoja v oblasti hodnôt obecne aj hodnôt rodinných:

 1. Klesá pripravenosť a ochota riadiť sa normami, ktoré sa v dôsledku plurality  stávajú stále vo väčšom počte spornými,

2.  Súčasne sa sťažuje a zmenšuje individuálna integrácia a narastá subjektívna neistota v sociálnom správaní.

Ako pôsobia na rodinu tieto masívne pohyby v spoločnosti z titulu postmoderných transformačných procesov v oblasti hodnôt?  Okrem poklesu funkcie rodiny v oblasti sociálnej kontroly a  zmeny jej socializačnej funkcie,  „k znakom anómie rodiny patrí i násilie v rodine, syndróm zanedbávaného a týraného dieťaťa, zmeny v štruktúre rolí v rodine, sociálneho statusu muža a ženy“ (Ondrejkovič, J., s. 351).

Úvahy sociológov o podobách ďalšieho vývoja majú najmä tieto dve podoby: na jednej strane je to zdravá skepsa voči preceneniu moci človeka nad spoločnosťou i sebou samým až po pesimizmus: „Vývoj nadväzujúci na anomické javy v súčasnej spoločnosti preukazuje výrazné posuny od normálu a normy k deviácii“ (Ondrejkovič,P., c.d. s. 356). Inde: „Mnohé svedčí o tom, že kvalita života detí sa v posledných 20 rokoch (70. a 80. roky 20. stor., pozn. T.L.) zhoršila, čo čiastočne súvisí s premenou rodiny... Rozvinuté spoločnosti sa stále ďalej vzďaľujú od toho, čo mnohí považujú za vysoko žiaduce výchovné prostredie“ (Popenoe,D., 1992, s. 109).  Podľa poznatkov pedagogických vied výchovné prostredie úzko súvisí  práve s hodnotami: „...Stabilne vybudovaný systém hodnôt , pozitívna sociálna klíma v rodine a všestranná komunikácia medzi členmi rodiny sú určujúcimi činiteľmi pre výchovu detí v rodine a pre stabilitu rodinných vzťahov“ (Potočárová, Mária, 1999, s. 204).

Na druhej strane nikto nepredpokladá, že by bolo možné sa programovo vrátiť do obdobia 50. rokov,  ako sa vtedy chápala tradičná rodina, avšak neslobodno ani „ klásť prekážky do cesty párom s deťmi, ktorí si prajú žiť podľa modelu tradičnej rodiny. .. Ak má však byť o deti čo najlepšie postarané, mali by sme sa pokúsiť posilniť rodinu, nie ju nahradiť. .. Ak totiž sociálne štáty minimalizujú niektoré dôsledky krízy, môžu spôsobovať ďalší rozpad rodinnej jednotky“ (Popenoe, D., 1992, s. 110).

 Je zaujímavé, že na tejto „križovatke dejín“  nachádzajú veľa dôvodov pre optimizmus najmä ľudia, ktorí uznávajú transcendentný rozmer  ľudského života a akceptujú jeho aktívne pôsobenie na človeka súčasnosti, napr. vyššie citovaný profesor Kerkhofs alebo veľký mysliteľ 20. storočia Romano Guardini. Vo svojom diele „Koniec novoveku“ z 50. rokov identifikoval príchod novej epochy v dejinách ľudstva a sumarizuje šance človeka takto: „ Naša existencia speje do blízkosti absolútneho rozhodnutia a jeho dôsledkov:  najvyšších možností, ale aj najväčších nebezpečenstiev“ (Guardini, Romano, 1992).

 Môžeme vyjadriť presvedčenie, že človek ako jednotlivec i ako ľudstvo napriek svojmu trvalému poslaniu hľadača nových možností, by mohol dokázať so cťou skloniť hlavu pred múdrejšou vôľou ako je jeho, ktorú mu prezentuje pozitívna historická skúsenosť, jeho vlastná negatívna skúsenosť z ohrozenia trvalo udržateľného rozvoja v oblasti „sociálnej ekológie“, ale najmä ohrozená budúcnosť jeho detí.

Môžeme po tejto stručnej analýze ešte vnímať úctu k rodinným hodnotám, k nukleárnej rodine stabilizovanej trvalou manželskou zmluvou ako deviáciu oproti „slobodnej voľbe diverzifikovaných foriem rodinného spolužitia“? Neponúka úcta k hodnotám  skôr priestor pre osobnú slobodnú voľbu (pokiaľ možno informovanú, vedomú) náročnejšej alternatívy v mene budúcnosti a perspektívy detí?  „Rodina žije proti duchu doby, čo vedie k preťaženiu a nakoniec k frustrácii a pocitu zlyhania. Z tohto pohľadu by politikom nemalo byť ľahostajné, či jednotlivci prevezmú zodpovednosť za deti alebo nie... Čím rôznorodejšia a pluralistickejšia spoločnosť v štáte existuje, tým je pre stabilitu spoločnosti dôležitejšie,  aby sa dosiahlo všeobecné prijatie základných hodnôt a zákonných a prirodzených práv aj v právnom poriadku štátu. Sem patrí popri ochrane života aj uznanie hodnôt manželstva a rodiny“,  hovorí prezident Federálnej rady Rakúska  a profesor verejného práva univerzity v Linzi Herbert Schambeck  na Kongrese rodín v Rio de Janeiro, 1997.

Na základe vyššie prezentovaného prehľadu mnohých kritických názorov na procesy spoločenských a rodinných zmien v ich vzájomnej výraznej interakcii  sa ukazuje, že hodnoty rodiny majú aj systémovotvorné, spoločnosť integrujúce pôsobenie, nemajú teda alternatívny a ľubovoľne voliteľný charakter. To je významný poznatok pre hodnotovú relevanciu rodinnej politiky.

Aký typ rodinnej politiky pre Slovensko?

Keď hodnotíme stav rodinných hodnôt a zmeny  v rodinách  na Slovensku, môžeme konštatovať, že došlo k mnohým posunom: politika zamestnanosti žien v minulom režime a  pôsobenie trhu práce v súčasnosti  priniesli trvalé zmeny v deľbe práce v rodinách; život si vynútil kompromisné riešenia, ktoré priniesli viac spolupráce a partnerstva medzi zamestnaných manželov, ako to dokumentujú viaceré výskumy (Drážďany 1994, FOCUS 1995 ai.). Podobne aj demografické správanie obyvateľov SR je v smere  vývoja západných krajín, v duchu filozófie druhej demografickej revolúcie. Napriek tomu v mnohých výskumoch respondenti deklarujú úctu k tradičným rodinným hodnotám. Orientácia na rodinné hodnoty,  na význam rodiny, na hodnotu manželstva, na dôležitosť výchovy detí, popri vysokom hodnotení žien-matiek uplatniť sa v zamestnaní (FOCUS, 1995) sa preukázala ako pozitívna a relatívne vysoká.  Je to ich prax alebo ich želanie? Je to znak hodnotovej rozpoltenosti alebo obava z „anómie“? Alebo prísľub budúcnosti a životaschopnosti inštitúcie rodiny?

Ďalšou charakteristikou slovenskej scény je postupné narastanie netradičných  foriem rodinných spolužití v rámci kultúrnej globalizácie,  vplyvom  napodobňovania vzorov v masmédiách a celého komplexu ďalších faktorov  je.  Domnievame sa však, že to nie je rozhodujúci dôvod pre aplikáciu rodinnej politiky zámerne napomáhajúcej „rozvoj diverzifikovaných foriem rodinného spolužitia“ (Kvapilová Erika, s. 442), najmä ak ich vplyv na osobnostný rozvoj  detí a stabilitu „ich domova“ by nebol porovnateľný s historicky osvedčenou formou manželskej rodiny.

 Z toho logicky vyplýva požiadavka, aby rodinná politika vytvárala pokiaľ možno  rámcové podmienky, v ktorých nájdu svoje miesto všetci občania, aj tí,  ktorí chcú žiť podľa noriem a hodnôt osobne zvolenej kultúry, slobodnej voľby spôsobu života, aj tí, ktorí si svoju individualitu  interpretujú ako priestor pre „nové formy“ rodinného spolužitia. Hlasovať za rámcovosť podmienok a za relatívnu nezávislosť rodín a ich členov od štátu, za konštruktívnu spätnú väzbu občanov voči štátu predpokladá informovanú voľbu,  ktorá znamená znalosť dôsledkov vlastného rozhodnutia o počte detí, o spôsoboch upevňovania vzťahov v rodine,  o význame inštitúcie manželstva a pod. Táto informovanosť občanov  u nás ešte ani  zďaleka nevyužíva svoje možnosti.

Okrem toho, že chceme, aby naša rodinná politika bola demokratická, aby posilňovala inštitúciu rodiny a konkrétne rodiny vo výkone ich nezastupiteľných úloh,

nepochybne rovnako dôležité je rešpektovať a podporovať spoločnosť integrujúce hodnoty. Každá kultúra a podobne aj prirodzená kultúrna ustanovizeň rodiny obsahuje prvky  trvalého charakteru, aj prvky dynamické a dočasné. História sa nikdy neopakuje, ale to neznamená, že pri zlomových spoločenských transformáciách sa mnohé prvky, čo sa osvedčili v predzlomových fázach neobjavia aj v nových podmienkach – v novej kombinácii, možno s inými dôrazmi. Vďaka tomu, že rodinná kultúra  sa doteraz vyznačovala značnou mierou zdravej stability, umožňuje prenos duchovných hodnôt a  tradícií aj do nových spoločenských pomerov -  tak, ako to bolo vlastne počas celých ľudských dejín.

Vyššie uvedená analýza kultúrno-civilizačných súvislostí zmien v demografickom vývoji a v rodine ukázala, že základné spoločenské hodnoty a normy, v tom osobitne rodinné hodnoty a normy, sú jednou z podstatných podmienok kohézie spoločnosti pre akýkoľvek politický model spoločnosti. Potom úlohou rodinnej politiky je nielen  vytvárať rámcové podmienky pre  rozvoj sociálno ekonomickej nezávislosti rodín, ale aj rámcové podmienky pre podporu rodinných  hodnôt v spoločnosti, pre ich slobodnú interiorizáciu. V prospech týchto hodnôt sú pozitívnym argumentom aj poznatky vied o človeku: najmä vývinovej psychológie, napr. o potrebách  detí (Matejček ai.), pedagogických vied, medicínskych vied. Tieto poznatky nie sú v rozpore s tradičnými hodnotami rodiny.

Ďalej má to byť rodinná politika explicitná, zameraná na posilnenie rodín vo výkone ich funkcií, na rešpektovanie významu rodiny v spoločnosti v záujme jej budúcnosti. Skúsenosti krajín s explicitnou rodinnou politikou ukazujú, že explicitná rodinná politika je dynamickým priestorom aj pre rozvoj jednotlivých členov rodín, detí, žien ai., vidiac ich životné potreby a rozvoj celostnejšie, v ich rodinnej zakotvenosti.  To však predpokladá trvalú otvorenosť pre kompromisy, ak dochádza v rodine (alebo všeobecne v spoločnosti) k stretu záujmov jednotlivých členov rodiny. Typickým príkladom úspešného kompromisu je vytváranie uceleného systému podmienok pre zosúlaďovanie rodinných úloh a zamestnania. V  tomto duchu pozitívnych kompromisov  pôsobí aj úsilie rodín a ich mimovládnych organizácií, aby mohli byť aktívnymi  subjektami rodinnej politiky na všetkých úrovniach riadenia, nielen objektami,. Tento priestor  ešte nie je ani zďaleka na Slovensku využitý, najmä čo sa týka rodinnej politiky na komunálnej úrovni. Tu je priestor pre rozvojové aktivity, pre podporu tvorby pracovných miest, aby rodiny boli relatívne finančne nezávislé. To je ďalší rozmer rodinnej politiky pre Slovensko.

Ozývajú sa hlasy(Kvapilová E.,2001) aby sa „ podporovali diversifikované formy rodinného spolužitia prostredníctvom „novej“ rodinnej politiky a  aby sa plne zrovnoprávnili s manželstvom“.

U neúplných rodín po rozvode, v porovnaní  s neúplnými rodinami vzniklými úmrtím partnera/partnerky,  je základným problémom sociálna situácia jediného rodiča (spravidla ženy) pre nevymožiteľnosť  vyživovacej povinnosti otca a absencia otca pri výchove, resp. jeho kontroverzné pôsobenie na deti. Štát tu v rámci rodinnej politiky do určitej miery supluje otcov opatreniami, ktoré je potrebné ďalej zdokonaľovať v smere väčšej zodpovednosti obidvoch rodičov.

U nemanželských spolužití je treba rozlišovať, či ide o partnerov bez detí alebo  s deťmi. V prvom  prípade ide o súkromné rozhodnutie, spravidla nezverejnené, ktoré je viac menej slobodným rozhodnutím spravidla dospelých ľudí, do ktorého štát nemá dôvod zasahovať. Ten dôvod vzniká, až keď prídu deti, za ktorých budúcnosť sa štát  musí cítiť zodpovedný. Ak však podpora detí v manželských rodinách je výrazne nižšia ako v nemanželskom spolužití, táto ekonomická stimulácia  motivuje nezverejniť spolužitie, ako sme uviedli vyššie  príklad Rakúska, Švédska,  veľkej Británie, kde sociálna podpora detí jediného rodiča bola vlastne jedným z hlavných príčin, prečo počet nemanželských spolužití tak vzrástol. Keď však ide o budúcnosť detí,  nie je ľahostajné,  v akom prostredí ju budú deti prežívať.

Ak je argumentom pre „nové“  formy rodinného spolužitia individuálna sloboda zvoliť si vyhovujúcu neinštitucionalizovanú  formu spolužitia, bolo by vhodné výskumne overovať reálnosť a účinnosť týchto argumentov v plynutí  času spolužitia.  Aj inštitúcia manželstva má svoje argumenty: manželstvo znamená  verejne deklarované rozhodnutie o  vôli k celoživotnému spolužitiu muža a ženy uskutočnené formou sobáša.  Tu nejde o donucovanie k prijatiu inštitúcie, ktorá môže spočiatku partnerom málo hovoriť, nejde ani len o úradný doklad. Záväzok dvoch ľudí vyslovený v manželskej zmluve má okrem verejnej právnej sily aj osobnú silu: ochrannú, motivačnú a stimulujúcu, čo pôsobí v prospech perspektívy detí prežívať detstvo s vlastnými dvomi rodičmi.  Súčasne  symbolizuje to, čo predstavuje: tisícročiami overený optimálny model  pre dospelých aj pre deti.

Rodinná politika,  zameraná na budúcnosť detí, na ich hmotný a duchovný rozvoj, na podporu prostredia zrodu a kultivovania ľudského potenciálu a ľudského kapitálu  (s ohľadom na produktívnu silu človeka)  mužov a žien v ich rovnoprávnosti a vzájomnej ľudskej komplementarite má v sebe zabudované  KRITÉRIUM BUDÚCNOSTI – budúcnosti  detí a v nich celej spoločnosti.  Za takú rodinnú politiku na Slovensku  by som rada hlasovala.

Terézia Lenczová, predsedníčka Slovenskej spoločnosti pre rodinu a zodpovedné rodičovstvo

Bratislava, júl 2003

Literatúra: 

Bakošová, Zlatka, Potočárová, Mária: Výskum výchovného prostredia v rodinách na Slovensku, FF UK, Bratislava, 1995

Bednárik, Rastislav, Lenczová, Terézia: Situácia a aktuálne problémy rodiny na Slovensku, VÚPSVR Bratislava, 1994

Giddens, Anthony: Sociologie, Argo Praha, 1999

Helle, Horst:  A Family Typology Relevant to Culture – Construction and Application of Family

Theory, Univerzita Mníchov, prednáška, 1994

Hrádocký, Andrej, Pastor, Karol: Die Abtreibungsrate, die Empfängnisverhütung und das Populationsklima,  In: Empfängnisverhütung – eine Alternative zur Abtreibung -  eine kritische Untersuchung, Roland Süßmuth, 2000

Kerkhofs, Ján: Analýza post-tradicionalistickej spoločnosti, citované z textu prednášky na tému ktorá odznela v júli 2000 v Alcala de Henares v Španielsku na Európskom laickom fóre

Kvapilová, Erika:  Rôznorodosť rodinných foriem – výzva pre sociálnu politiku, Sociológia č. 5/2000

Lecaillon, J.D., Příčiny a dúsledky demografické imploze na konci 20. století, Svetový kongres rodín, Praha 1997).

Lenczová, Terézia: K charakteru koncepcie rodinnej politiky na Slovensku, Sociológia č. 4/2001

Matějček, Zdeněk: Rodiče a děti, Avicenum , Praha 1989

Matulník, Jozef:  Pokles pôrodnosti na Slovensku, sociologická perspektíva, FH TU, Trnava 1998

Matulník, Jozef, Pastor, Karol:  Pokles pôrodnosti na Slovensku ako deviácia a ako výskumný problém, Sociológia č. 5/1997

Matoušek, Oldřich: Rodina jako instituce a vztahová síť, SLON Praha, 1993

Môves, Christa:  Bilancia 30 ročnej skúsenosti s novou formou spolužitia, Vision 2000, 2000/ 6)

Novak, Michal: Duch demokratického kapitalizmu, Občanský institut, Praha, 1992

Ondrejkovič, Peter: Modernizácia a anómia: Je teória anómie aktuálna i v súčasnej slovenskej spoločnosti?, Sociológia č. 4/2000

Popenoe, D.: Break of the Family: can we reverse the Trend?, In: Finsterbuch,K.,McKenna, G.: Taking Sides, Connecticut, 1992, s. 109).

Pastor, K.: Potratovosť, antikoncepcia a populačná klíma, Slovenská štatistika a demografia, č. 1/1991

Sorgi, Thomaso:  Nový humanizmus, prednáška pre medzinárodný kongres hnutia Fokoláre, Castel Gandolfo, 1995

Wingen, Max:  Familienpolitik, Lucius and Lucius,  Stuttgart 1997

Zborník: Empfängnisverhütung, Fakten, Hintergründe, Zusammenhänge, Verlag

Stručné predstavenie


V septembri 1997 bolo založené občianske združenie Slovenská spoločnosť pre rodinu a zodpovedné rodičovstvo, registráciou na MV SR podľa zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov. Je iniciatívnou skupinou odborníkov rôznych vedných disciplín: pedagógov, psychológov, právnikov, demografov, sociológov, teológov, ekonómov a lekárov, ktoré súvisia s životom rodiny, a viac ako 20 asociovaných organizácií, ktoré pracujú pre rodiny. Všetkým nám záleží na spokojnom a pre deti podnetnom rodinnom prostredí na Slovensku.